...také....
..reálne.
Akoby to nebol sen, ale skutočný boj o prežitie, akoby všetky tie veci zložené z minulosti, z predstáv, pocitov a odohraných hier, boli skutočné a nie len snom. Akoby vražda bola ozajstná. Tie pocity po tom, aj po prebudení. Akoby som to fakt bola ja.
Nezmyselné hatlaniny, mačka-myš. To ja som bola tá myš. Honosná vila, a veľa veľa miestností v ktorých som utekala pred mačkou, proste nezmyselné hatlaniny.
Potom hrad, nejaký následok skákačiek? kto vie. Každopádne hrad, obrastený zeleňou, staré múry. Dávaj pozor kam stúpiš. Lebo steny sú zradné a vodorovné plochy sa menia na klzké a šikmé. Nič moc ak stojíš niekoľko metrov nad zemou. Aj keď je zemou mäkká tráva, ale je dostatočne mäkká? Sme na bojisku, tu nie je nič mäkké! Možno tak tvoje vnútornosti. Obklopenie priateľov, spoluhráčov alebo spolubojovníkov. Ich oblečenie, zjavne vo sne nebolo podstatné, lebo v pamäti mi neostal, každopádne mali zbrane. Meče, vrhacie predmety, čary a päste, to najhlavnejšie. Potom deja-vu-vu-vu-vu?! Jeden opakujúci sa obraz, niekoľko krát, nie len raz, či dva krát. Stále dookola, niekto stojí hore, oproti na kaskáde múru stojí veľký svalovec - náš nepriateľ. Zrazu ten niekto hodí díku alebo nejakú malú ostrú zbraň a kaskády pod svalovcom sa prepadajú, menia sa na šikmé a on padá, odráža sa rôzne od stien a dopadá na trávu. Priamo predomňa, a ja viem, že na tohto nemám. Tohto neporazím. A znova strih a ideme od začiatku, dvaja muži oproti sebe, jeden neznámy-známy, druhý svalovec na kaskáde, medzi nimi priepasť......a znova, znova.....
Za neznámym - známym bol otvor, akoby jaskyňa, ale obrubená ako tunel. Aj tam sa dostaneme, tam sa to stane.
Reset, znova východisková pozícia, dole, pripravujeme zbrane. Polovica pôjde vrchom, cez otvor neznámeho-známeho a druhá polovica pôjde spodkom, cez podobný otvor. Kade som šla? Nepamätám. Scéna sa mení. Stojíme v miestnosti. Uprostred je nič...vysvetlím. Uprostred je zábradlie a diera - teda dá sa pozrieť o poschodie nižšie. Celé je to akási veľká knižnica, police, knihy, kreslá, červené závesy, lampy. Alebo skôr svietniky. A svetlo prechádzajúce z vitrážových okien. Slabé. Miestnosť zahalená v pološere. A jedny jediné dvere, z ktorých viedlo schodisko do dola, do tmy. A zrazu, odnikiaľ bojovníci. Tak bojujeme. Aby tímy neboli nevyrovnané, samozrejme...mala som rovno-nerovnocenného súpera. "Magika". Aspoň tak som ju nazvala poobede, keď som nad snom uvažovala. Tiež nebola muž, teda aspoň tak nevyzerala. Zelené vlasy, biele rúcho a miska. Priesvitná miska so šalátom! Školským kapustovo-paprikovým šalátom! Ktorý jej dodával manu, dámy a páni! Ak to vyzeralo doteraz seriózne, tak toto toho dôveryhodnosť určite porušilo! Každopádne rinčanie zbraní v knižnici, nejak som nevnímala realitu, táto časť mi ušla, ale zrazu som sa bila s "Magikou" a kto by to povedal....prehrávala som.
Z nenazdajky - myšlienka, rozsypeme zeleninku, pošleme ju na podlahu, bude to chcieť menšiu snahu.
A tak, nejakým spôsobom som zaútočila na "Magikinu" misku. A vysypala som jej šalát. Aby som nebola zlá, misku som jej nechala. Možno v nej ostal aj kus šalátu, no dostatočne málo na to, aby sa "Magica" stala slabšou, keďže nemohla čarovať. A tak som ju pomali začala porážať. dostala som ju na lopatky.Vlastne.....nie tak celkom na lopatky, skôr na brucho a hruď. Sedela som jej na chrbte a snažila sa jej zlomiť väzy. Žiaľ, toto bola tá najrealistickejšia časť.
Cítila som ako na nej sedím. Chcela som ju najprv uškrtiť, no tá mrcha jednoducho nie a nie zomrieť! A zrazu, počula som kroky. Nie kroky, boli to kročiská, dupot, buchot. Svalovec sa vracal. A to dobré nebolo. Nemala by som šancu sa brániť a musela som spraviť radikálny krok. Ako som sa započúvala do krokov a zamyslela,"Magika" sa začala dvíhať a snažila sa dostať s pod mojej chabej váhy. Vtedy som znova chytila jej krk, ale zaváhala som. Chytila som jej hlavu a trhla prvý krát.....
.....nič. "Magika" stále žila a kroky sa približovali.
Druhý krát.......nič! Čo tá mrcha nemá väzy?
Tretí....cítila som každý jej nádych, výdych, bolesť aj tlkot srca, cítila som každučký sval jej tela. Cítila som ako sa snaží brániť.
Štvrtý.....stop!
Je po nej.
Obdivuhodný výkon!
Ale svalovec sa približoval, schody vŕzgali. Rýchlo som odskočila od tela a pridala sa k boju. Keď svalovec vstúpil do dverí a zareval, všetci sa zastavili. Boj ustal a všetci pozerali na svalovca. Svalovec sa poobzeral po miestnosti a z hnevom v očiach sa spýtal "Kto?". Vtedy som vstala, odhodila zbrane, ja a ešte niekto. Postavili sme sa pred svalovca, ktorý si myslel, že chceme zaútočiť. Ukázali sme mu, že nemáme zbrane. Povedala som mu, že som zabila "Magiku" a že som ochotná niesť následky. Čo je to za blbosť? Veď som ju chcela zabiť! Ale stalo sa. A potom. Zrazu. Svalovec sa rozžiaril, začal sa s nami obíjmať, odpustil nám. A začali sme všetci spolu oslavovať. V tvárach spolubojovníkov, nepriateľov ale aj iných zrazu prítomných ľudí, som spoznala priateľov a známych a elfov? Ešte padla posledná veta, týkajúca sa minulosti, týkajúca sa nejakých stratených pocitov, ale tá ostala zabudnutá niekde v ráne.
Ale aj tak, pocit s ktorým som sa zobudila bol, že som zabila. Pridávam do zbierky mojich odveci snov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár