mysľou dnes už asi po stý krát.
Keď už konečne absolvovala tour po obchodoch a pumpách, dočkala sa aj manikúry od priateľky. Kráčajúc po ulici okolo vlastného domu, priamo do parku, aby sa mohla rozlúčiť s priateľmi, ju zastavil otec. Vraj mama potrebuje pomoc a snáď sa nehodlá ísť ešte preč..
Samozrejme, pomyslela si. Mama má nervy a panikári pri balení a kto by si to zlízol, keď nie ona? To však nebolo najhorší bod programu. Slová ktoré povzbudzovali k vzniku hádky dokázala s radosťou ignorovať. Čo však nedokázala ignorovať bolo nepochopenie zo strany priateliek.
Možno to mala byť presne tá rozhodujúca dovolenka s rodičmi, keď si adolescent povie- tak a už stačilo, ďalšia dovolenka bude len s priateľmi.. keď sa jej dožijem.
Netušila, čo ju zase bude čakať a možno ju to trochu znepokojovalo. Bude to zase neuveriteľný prepadák, ako leto v Taliansku pred dvomi rokmi?
Potajomky však dúfala, že ju tento týždeň v cudzine niečo prekvapí. Možno by sa mohol objaviť nový, krásne opálený cudzinec, ktorý by sa až nápadne často vyskytoval v jej spoločnosti a ktorý by ju prinútil zabudnúť na malé nedokonalosti v rodinných vzťahoch.
Vzťahy z dovolenky vraj nemajú význam. Ona sa toho nebála. Bolo jej to jedno.. aspoň nejaké spestrenie leta, na ktoré si bude rada spomínať.
Podoprela si hlavu a hľadela do prázdna. Nič nešlo správne ako hodinky, všetko bolo prevrátené naruby. Po dvoch hodinách konečne mohla povedať, že je zbalená a pripravená vyraziť.
Prečo sa však radosť z dovolenky nedostavovala?
Tápala v neistote. Prvý raz na novom mieste, nepoznaná cesta, nepoznané prostredie, nepoznaní ľudia.
V hlave jej behala len jedna veta: Leto, prosím, nesklam ma...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár