Niežeby som bola nejaká zakomplexovaná feministka, ktorá celým svojim vnútrom odmieta byť zaľúbená. To nie som. Len si jednoducho myslím, že nie je v poriadku, keď sa v deviatich z desiatich náhodných pesničiek v rádiu spieva o diamantoch v jej očiach, krásnom tele alebo mandolíne.
Nečudo, že potom sú už deti v škôlke zmätené a namiesto stavania snehuliakov a skákania po preliezkach, rozmýšľajú nad prvými frajermi a pusami. Skoro mi zabehlo, keď mi môj 5 ročný bratranec oznámil, že má frajerku.
"Už sme sa aj bozkávali," pochválil sa mi hrdo. Čo ja viem, možno to niekomu príde rozkošné, no mne skôr choré. Načo takto nezmyselne predbiehať pubertu?
Rovnako je to tak aj so súčasnými filmami. Každý jeden film má v sebe zabudovanú nejakú love-story. Normálne mi srdce plesá radosťou, keď natrafím na nejaký, kde hrá láska len vedľajšiu úlohu.
Mám rada romantické filmy (koniec koncov, Titanic som videla minimálne päťkrát), no raz za čas by som si rada pozrela aj niečo iné. Monotónnosť slovenskej, ale aj svetovej kinematografie si vysvetľujem dvojako. Buď sú režiséri natoľko zaľúbení a zaslepení, že sa nedokážu odosobniť od svojho závideniahodného súkromného života alebo im jednoducho len chýba dávka zdravej kreativity, ktorú by podľa môjho názoru každý správny režisér mal mať.
No a zo spomínaného lásko-ošialu v spoločnosti som si nedávno odvodila aj jednu teóriu, (možno si ju neskôr nechám patentovať, haha) teóriu relatívnej použiteľnosti, na ktorej je nanešťastie založených čím ďalej tým viac vzťahov.
Ide v podstate o niečo v tom zmysle, že pod vplyvom médií, okolia, rodiny a iných nemenovaných manipulátorov, túži človek po láske tak veľmi, že ju chce za každú cenu. V podstate mu je jedno kto je tá druhá osoba, stačí ak mu zabrnká na gitare niekoľko akordov a v podnapitom stave zo seba vypľuje pár pekných hrejivých slov.
Potom je z dotyčnej osoby paf, lebo mu to pripomína scénu z romantického filmu, ktorý videl včera na Markíze.
Je smutné, že omámený človek bažiaci po láske, berie kohokoľvek použiteľného, koho mu osud prihrá do cesty. A to buď preto, lebo naivne dúfa, že tá zlatá osoba, s ktorou sa párkrát opil (a veru, nebolo to zlé) je jeho osudová láska (týmto nikoho neodsudzujem, ja som už tiež bola v minulosti niečím podobným poznačená) alebo, ten horší prípad, len nedokáže ostať sám.
Strašne veľa krásnych a múdrych dievčat z môjho okolia sa bez rozmýšľania púšťa do neperspektívnych vzťahov s prvým "použiteľným" človekom, ktorý im príde pod ruku. To všetko len zo strachu, že lepší už nikdy nepríde a lepší je vrabec v hrsti ako holub na streche.
Čo ja viem, radšej ostať na veky vekov sama ako žiť s tým druhým len zo zvyku, nie?
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
2
@lenuska175 No áno, možno to niektorým príde zakomplexované, vlastne určitou časťou aj mne samej. Ale tá druhá časť mojej osobnosti chcela napísať len, že je unavená z lásky všade naokolo a sama nevie kedy hľadá lásku z nezištného dôvodu (proste len chce byť ľúbená) a kedy lásku hľadá len preto, aby nebola sama a aby sa na ňu ostatní nepozerali ako na chuderu, ktorej niečo chýba.
Napíš svoj komentár
Čo ja viem, aj ja som mala v škôlke frajera, aj sme sa pusinkovali.
Je obdivuhodné ako vieš o všetkých tých dievčatách navôkol, prečo sú vo vzťahu.
Paf môžeš byť z niekoho aj kvôli iným veciam, ako že si to videla na markíze. Či ide len o túto jednu zákonitosť a keď človek nepozerá TV tak sa neľúbi vo vzťahu či čo?
Príde mi to trošku zakomplexované.