Kráčala som po lesnej cestičke, ruky v kapsách mikiny a hlavou ponorenou v myšlienkach. Zase som rozmýšľala nad tým, prečo musí byť môj život taký nudný a nezmyselný. Prečo sa v ňom nemôže odohrať niečo zaujímavé, niečo, čo si zapamätám navždy, a čo môj život poznačí. Už by mi ani nevadila, keby som stretla upíra, aj keď viem že ich existencia nie je vôbec pravdepodobná.
Zbožňujem les. Tie stromy, tú vôňu aj ten zvuk vtákov, ktorý dokazuje, že to tu žije. Všetko na ňom je také zvláštne a čarovné. Toto miesto je pre mňa ako droga, nemôžem bez neho žiť. Každý deň sem chodím, a premýšľam. Je mi jedno nad čím a o čom.
Zrazu som zastala a pozrela sa na oblohu. Ani som si neuvedomila, že som tu tak dlho. Nebo sa o chvíľu ponorí do tmy.
Otočila som sa a kráčala späť. Radšej som šla rýchlym krokom, lebo som nechcela aby sa moji rodičia vypytovali, kde som toľko zase bola. Zakázali mi chodiť do lesa, lebo si myslia, že by sa mi tu mohlo niečo stať. Ale pre mňa je to niečo ako posvätné miesto.
Stále som kráčala, ale tak že som sa nedívala pred seba. Zrejme preto som o chvíľu pocítila náraz a hneď na to som spadla na zem. Do niekoho som narazila, a ten niekto zrejme takisto ako ja nedával pozor.
„Ja, prepáč, mal som dávať pozor,“ ospravedlňoval sa neznámi.
„Nie, je to moja chyba,“ hádzala som vinu na seba a snažila sa rýchlo postaviť.
„Aj tak za to môžem ja, ale nechcem sa hádať. Mimochodom som Jason,“ dopovedal a už mi podával ruku.
Konečne som zdvihla hlavu a upriamila naňho pohľad. Uhľovo čierne vlasy mu padali do tváre ale nezakryli jeho sýtozelené oči. Kožu mal bledú, veľmi bledú. Zarazene som ostala stáť a pozerala sa naňho ako znovuzrodená.
„Ca...Carrie,“ vykoktala som . Mala som pocit akoby v sebe skrýval niečo nebezpečné, niečo ako krv zabijaka. Cítila som, že by som sa mala báť, ale nereagovala som na tento pocit. Bola som ako v tranze, len som tam tak stála a hľadela mu do očí.
„Mu...musím už ísť,“ vyjachtala som zo seba a rýchlo ho chcela obísť, ale chytil ma za ruku a zastavil.
„Uvidím ťa ešte niekedy?“ spýtal sa jemne.
„Mo..možno, a teraz ma prosím pusť, bolí to.“
Zrejme si ani neuvedomil že mi drží ruku tak silno, a preto mi ju rýchlo pustil.
„Ja...prepáč.“
„V poriadku, ahoj.“
Rýchlo som sa otočila a kráčala preč. Bol to čudné, a veľmi. On bol čudný, hypnotizoval ma. A vôbec, je možné aby bol niekto taký krásny? Smrteľne krásny? A čo ak nie je človek? Nie, na to nemôžem ani myslieť. Nesmrteľné bytosti neexistujú, a už vôbec nie v našom ľudskom svete. Nechápem tomu, všetko čo sa tu práve stalo bolo čudné.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár