Postavila sa a rozpažila ruky. Cítila vietor vo svojich vlasoch.
Aké by to bolo spraviť ten jeden krok? Padať niekoľko metrov? Čo by bolo potom?
Nič len tma. Zbohom svet. Zbohom bolesť.
"Neboj sa. Ja ťa budem istiť. Dôveruješ mi?" upevňoval posledné uzly. A ona mlčala. Ohromne sa bála výšok. Bála sa aj rýchlosti. Bála sa záväzkov. Života. Všetkého sa bála. Ale on jej dával istotu. Istil ju celý čas.
Spomienky sa jej mihali v hlave jedna za druhou.
"Koľko času potrebuje človek na to, aby zistil, že chce s niekým stráviť celý život?" opýtala sa ho. Bola už tma a oni boli na detskom ihrisku neďaleko jej bytovky. Sedela na hojdačke a jemne sa kývala.
"Neviem." to bola jeho odpoveď. Ale mal to vedieť. Bol predsa o desať rokov starší a mal priateľku. Schyľovalo sa mu na svadbu.
"Prečo sa ideš ženiť?" jej otázka ostala visieť vo vzduchu. Len tak vedľa seba sedeli a potom ju z ničoho nič objal.
"Milujem chvíle s tebou. Som taký spontánny, cítim sa ako zamilovaný pubertiak. Robím nelogické veci. Posúvam si stretnutia s klientmi aby som s tebou mohol skočiť na obed, vynechávam stretnutia kvôli svadbe aby som mohol stráviť večer s tebou." silno ju objal.
"Tak prečo sa ideš ženiť?" nechápala to. Mala pocit, že mu na nej záleží. Ale aj tak si každú noc líhal do postele k inej žene.
"Mám zodpovednosť."
Potom sa jej dlho neozval. Videla fotky zo svadby. Jej sestra tam bola. Ona nie, hoci mala pozvánku. Nemohla vidieť ako si berie inú ženu. Už sa jej neozval.
Raz sa ozvala ona jemu. Pochovala svoju hrdosť, ale jeho chlad ju úplne ochromil.
Otvorila oči. Pozrela sa dolu do hĺbky. Jeden krok. To je hranica.
Už to bude rok. Jeho žena je tehotná. Videla ich spolu v meste. Myslela, že jej pukne srdce. Tá druhá čaká jeho dieťa. A on. Ostarol. Začal šedivieť. Priskoro.
Z rozmýšľania ju vytrhol hlas.
"Možno by si nemala stáť tak blízko pri kraji."
Netrápilo ju varovanie neznámeho chlapca.
Pozrela dolu. Potom pozrela na hodinky na svojom zápästí. Darček od neho. Musela ísť domov, ak chcela stihnúť večeru. Už chcela odísť, no neurobila tak. Ešte chvíľu stála. Potom si odopla hodinky a hodila ich dolu zo skaly. Už nevidela ako sa rozbili.
"Aj ja by som sa rozbila?" preletelo jej ešte hlavou. "Dnes to ešte nezistím. Dnes ešte nie." rozhodla sa a pomaly sa pobrala domov.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár