Nechcem. Ja to nechcem ukázať.
To už proste...ja to nechápem. Nechápem čo sa to so mnou deje.
Ja už nemôžem ukazovať svoje slzy..Už ich bolo dosť.
A dnes zas. Chcelo sa mi plakať. Ale nechcela som aby sa to stalo. Snažila som sa ich zadržať, ale nemohla som.
A ešte k tomu tie pesničky smutné. Nemohla som ich zastaviť.
Je mi smutno. To je dôvod. A berie sa vôbec taký dôvod na plač? Ja neviem.
Ja som proste citlivý človek, ale ja nemôžem takto ukazovať svoje slzy. Musím ich skrývať. Mala by som...
Chcem byť silná. A aby to videli. Ale to sa asi nedá len tak dosiahnuť. A prestať skrývať slzy. . .
Chýba mi. Strašne moc. Aj ked sme sa videli pred 5hodinami a viem, že sa zas uvidíme za pár dní.
Ale chýba mi tu...Mne je s ním vždy tak dobre.
Mala som chuť aj zavolať svojej veľmi dobrej kamarátke. Ale kedže sme sa trošku pred dvoma týždňami pochytili, tak som jej nemohla len tak zavolať a plakať jej do telefónu...
Napísala som jej, ako ma to mrzí a dúfam,že aj ju to už prešlo..A prešlo.
Ale aj tak by som najradšej bola keby bola tu...a plakala by so mnou. Alebo ma rozosmievala. Už aj teraz sa mi chce plakať, ked si na to spomeniem.
Chýba mi aj ona. Je tak daleko...Nemám takú kamarátku ako je ona, ktorej môžem veriť. Alebo sa skôr bojím veriť? Možno sa len bojím...ukázať aká som...ukázať svoju citlivú stránku. A ak ju ukážem,tak si vravím ,,to sa už nezopakuje, nesmie".
Chce sa mi plakať. Chcelo sa mi plakať. A nemohla som nikomu zavolať. Ani napísať. To sa nedalo..Ja...
Ja už neviem. Nerozumiem...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár