Presne tak. A ešte raz.
Nádych. A poriadny...výdych.
Počujem ako moje srdce...Bije. Ty na mňa pozeráš. Hypnotizuješ ma pohľadom.
Držíš v ruke zbraň a mieriš na mňa. Chceš ma zastreliť? Alebo vyľakať?
Darí sa ti to. Bojím sa smrti. Počujem tlkot svojho srdca a čakám, čo spravíš.
Obraciaš pištoľ proti sebe. Nerob to. Nezvládnem to. Už teraz to nezvládam, sa pozerať.
,,Chcela si to. Tak prečo si zmenila názor?" opýtaš sa ma. Ako keby sme sa dohodli a ja som dohodu porušila.
,,Proste som prišla na to, že to už nechcem. Nechcem ukončiť svoj život. Chcem ho ešte žiť a dlho. " odpovedala som pozerajúc mu do očí.
,,Si zbabelec. " povedal a vystrelil. Zatvorila som oči. A znova otvorila.
Nikto tam nebol. Bola som len ja a voľná stolička predo mnou.
,,Nie som zbabelec, len si chcem vychutnať ešte život. Ešte veľmi dlho. " povedala som len tak pre seba, ale nahlas. Vstala som.
A odišla som z miestnosti. Zavrela za sebou dvere a poslednýkrát sa pozrela. Už nikdy viac sem neprídem.
Nádych. Výdych. Všetko je dobré.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár