A v tomto bode to aj vždy ostalo. Vo vnútri som bola odhodlaná, že to spravím, stále sa mi o tom zdalo, ako odpadnem a nikto nebude doma. Už ma len nájdu na zemi ležať. Bez dychu.
Ale bola som slaboch naživo. Nedokázala som si ani len jed kúpiť. A nad inými vecami ako to spraviť som nerozmýšľala. Podrezať žily nepripadalo do úvahy, je mi zle ked vidím krv takže nie.
Ešte ma napadli tabletky. Ale zas neviem či by som bola schopná si ich dať toľko veľa. Vtedy som na to ešte asi nebola pripravená, dať si kopec tabletiek a zapiť ich vodou.
Takže sa to konalo len v mojich predstavách. Mám 14 a rozmýšľam, že sa zabijem. Vynikajúci život.
Kamarátky nemám, len jednu ktorá sa na ňu len hrá a nevie sa ma ani zastať. A hlavne, vyzradí tajomstvo. Ale to som neskôr zistila, že jej nemôžem veriť. Aj moje vyzradila, síce len doma ale aj tak. Ja som ho ešte nepovedala, že?
Mám epilepsiu. No teda mala som jeden jediný záchvat, ked som mala 4 roky a odvtedy nič. Ale lieky beriem už od mala. Túto skutočnosť som sa dozvedela, až ked sme sa presťahovali sem. Doteraz som nič netušila. Nechápala som, prečo mi nič nepovedali. A prečo som sa ja nič nepýtala. Bola som síce malá, to hej..ale aj tak.
Bolo to asi tak pred mesiacom, čo som to zistila. Nechali na stole papier s výsledkami, čo sme boli v Košiciach.
A ja som len pozerala. Ja mám epilepsiu? Neverila som vlastným očiam. Všetko som si to prečítala ako sa to stalo a tak dalej. A ked prišla mama tak som sa jej to spýtala.
,,Nechceli sme ti to hovoriť, bola si malá. " vraví mama.
,,A kedy ste mi to chceli povedať? Ved mám právo to vedieť. " povedala som trošku nahnevane
,,Prepáč, nechcela som aby si sa to takto dozvedela. " povedala smutne mama. A potom mi to celé vyrozprávala ako to bolo. A na záver dodala, že sa to v puberte stratí, vraj mám tu miernu epilepsiu, ktorá sa stratí tak ako prišla. Tak som v tom začala veriť. Ved ked doteraz sa nič nestalo, tak prečo práve teraz?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár