To že som našla dôvod prečo žiť, je úžasne. Konečne sa posúvam dopredu. Idem si za svojím cieľom. Toto všetko fajn.
Ale mám pocit, že aj ja som sa dostala do nejakého filmu. Lebo niekedy mám pocit, že život je ako film. Každý má nejakú úlohu a musí ju len vedieť perfektne zahrať. Ja som chcela byť sama sebou, ale už aj mňa to ťahá do deja...
A to sa mi nepáči. Musím sa pretvarovať. Alebo ešte len mám začať.
Len byť ako dospelá. Chovať sa ako dospelá. A celkovo. Ved fajn, ja sa tak chovať viem. Ale mám v sebe kúsok dieťaťa. Ako každý asi.
A to mám v sebe ako zabiť? Fakt neviem.
Dnes som sa trošku preriekla. Pred ním. Povedala som, že mne to už je jedno čo sa mi stane. Ale on to nekomentoval. Pretože nič nevie. Pretože nevidí do mojej hlavy a nič nepochopil.
Možno je to tak lepšie. Nevidieť do mňa. Asi je to aj moja chyba. Nedovolím do seba nazrieť až do hĺbky. Až na dno všetkého. Už len tým asi zapadám do filmu. Tam je predsa všetko pretvárka.
Neviem kedy naposledy som spomenula svoju sestričku, ale mám pocit, že pred ňou sa nemusím na nikoho hrať. Vieme o sebe veľa, vieme o sebe veci čo nik. A predsa už to nebude tak ako niekedy.
Ale ja niekedy tak strašne potrebujem mať niekoho ako Ona pri sebe. A vyplakať sa niekomu. Toľko emócií pokope nemôže tak dlho byť v jednej duši.
Niektoré veci ma stále držia. Ako keby som ich mala v sebe. Neznášam byť sama niekde. Stačí už len ked ideme ako partia do obchodu pozrieť si niečo a po 5 minútach zistím, že tam som sama a oni sa niekam rozlietali. Proste neznášam samotu. Môžem si hovoriť koľko chcem, že mi je super ked som sama, ved si môžem poplakať ked ma nik nevidí..ale klamem.
Vlastne by som tu nič z toho nemala písať. Ešte si to náhodou niekto kto ma pozná prečíta a už vidím tie otázky typu ,,Prečo by si sa mala pretvarovať? A čo ťa trápi tak strašne?". Ale v tejto chvíli, ked sa mi len slzy tlačia po tvári, mi je všetko jedno.
Už pomaly pôjdem. Je mi nejako..zle..Možno preto, že by som mala brať lieky ale beriem ako sa mi chce...Ale od zajtra to bude iné.Aj ked je to jedno. Budem ich brať do konca života. A to len preto, aby sa predišlo nejakému záchvatu, ktorý by sa odrazu po 16 rokoch dostavil. Vážne super zmýšľanie. Ked doteraz to nič nevyvolalo(a mohlo) tak asi ešte len príde. Inak tomu nerozumiem. Neverím tomu. Nech si moji rodiča veria predstavám životu bez liekov. Alebo nech veria, že tie lieky mi nikdy nič zlé nerobili lebo to niekto múdry povedal. Ja to už vzdávam. Vzdávam to ako všetko predtým. Robím to znova. A čo? Nie je žiadna nádej, že sa ich zbavím. Moja hlava, môj mozog si robí čo chce.
Na jednej strane je mi to jedno čo sa mi stane...ale na druhej strane, by som rada prežila tento rok v zdraví a potom sa uvidí. Možno by nebolo od veci napísať nejaký ten list..Ale radšej nie..Pretože by si niekto pomyslel že mám sklony k niečomu..a to už nie je pravda. Tá časť je za mnou...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár