"Ahoj Tamara! Poď si sadnúť. Obed je už hotový." Nezvykli sme nejako často takto spolu jedávať. Výnimkou boli nejaké tie sviatky a oslavy. A sem tam to boli takzvané "rodinné obedy", pri ktorých sa vždy niečo riešilo.
"Ako bolo v škole?" Otec pri tejto otázke vždy zdrevenie, ako keby čakal, že jedného dňa prídem s odpoveďou, že sa mi podarilo školu podpáliť alebo sa zo mňa stal "školský vrah".
"Tak ako vždy." prehltla som trochu z omáčky.
"Chceli by sme ti niečo povedať. Teda oznámiť ti to." pri tejto vete, ktorá vyšla z otcových úst som zmraštila obočie. Hlavou sa mi výrilo množstvo vecí, ktoré by mi chceli oznámiť. Napríklad, že sa im nepáči, že nemám priateľov. Alebo, že celé dni presedím v izbe za počítačom.
"Vieš, musíš to brať pozitívne. Sme si istý, že sa ti to bude páčiť."
"Mami? Oci? O čom to hovoríte?" tak toto začínalo byť zaujímavé. A absolútne sa mi to nepáčilo. Nepáčilo sa mi kam to smeruje.
"Sťahujeme sa. Už sme vybrali aj dom. Je veľký, budeš mať pre seba celé poschodie. Nájdeš si nových priateľov."
"Čože?!" Tak táto správa ma dostala. Sťahovať sa? "Nových priateľov? Mami, máš pocit, že nejakých vlastne mám? Ak si si nevšimla nikto nemá záujem ma vidieť. Pre ľudí je jednoduché považovať ma za vzduch ako za ľudskú bytosť." ešte stále som mala otvprené ústa a snažila sa to všetko stráviť. Aj s omáčkou.
"Uvažovala si niekedy nad tým, že možno nie je chyba len v ľuďoch? " šokovala ma mama.
"Čo tým myslíš? Že je to všetko moja vina? " ostala som na ňu pozerať ako na nový druh mimozemšťana. Mala som pocit, že jej reči nerozumiem. Tá, ktorá by sa ma mala zastať, ma teraz obviňuje?
"Netvrdím, že je to tvoja vina. Ale...."
"Tak toto naozaj nepotrebujem počúvať." prekrížila som ruky a gestami som dala najavo, že sa ma to dotklo. Čo sa ma aj dotklo!
"No tak. Žiadame ťa o to. Daj šancu niečomu novému. Daj šancu nám." mamina ruka sa dotkla mojej. Obaja na mňa hodili ten prosebný pohľad ako keď šťena prosí o kúsok pozornosti. Nemohla som im povedať nie. Boli to moji rodičia. Neostáva mi teda nič iné len sa prisposobiť.
"A kedy sa chcete sťahovať? "
"No, chceli sme už tento víkend. Volali sme už aj do tvojej školy. Všetko je vybavené. Tie necelé tri týždne by si dochodila do školy tam. Ale ak je to na teba príliš rýchlo tak..." Mrzelo ma, že mi to oznámili až na poslednú chvíľu. Mrzelo ma, že sa nedohadujú aj so mnou, ale, že ma rovno postavia pred hotovú vec. Ale keď som sa nad tým zamyslela. Čo mám tu? Vlastne nič. Komu budem chýbať? Na 100% viem, že nikomu. Nikto si ani len nevšimne, že som odišla.
"Tvoja izba je už skoro zariadená. Je ladená do tvojej obľúbenej farby, Tamara. Do fialovej. Budeš mať vlastnú kúpeľňu, dokonca aj izbu navyše ak budeš chcieť niekedy niekoho priviesť. Je to pokojné mestečko. Na východnom Slovensku. Uvidíš, zvykneš si a bude sa ti tam páčiť. Tak?"
"Fajn." Veď nemám čo stratiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár