Viete čo stále hovorím? Že sa nikdy nemáme tešiť zo šťastia. Lebo ako rýchlo prišlo tak rýchlo odíde. Stále si to potvrdzujem.. no stále sa rovnako slepo teším z každého úspechu. Akoby som nevedela čo bude nasledovať.
Pre nikoho už nie je tajomstvo,že 1.5 uplynuli presne 2 mesiace odkedy sme sa s bývalým priateľom dohodli,že bude lepšie keď nebudeme spolu. Bolo obdobie kedy som Boha neprestajne žiadala o to aby mi ho vrátil späť. Nestalo sa tak. A tak som pochopila,že jeho rozhodnutie rozdeliť nás bolo najlepšie.
Naučila som sa s tou bolesťou žiť a nikomu ju nedávať najavo. No stále je tu. Skrýva sa vo mne a stačí malý moment a dostane sa opäť na povrch. Všetko čo v sebe dusíme nás na koniec dostane. Skrátka vybuchneme. Ako sopka.
Presne 2 mesiace sa hrám na to,že som silná. A ja skutočne som. Viem to. Ustavične sa modlím k sv. Tadeášovi nech mi pomáha. A on skutočne pomáha. Lenže potom príde nečakané stretnutie. Nová fotka. Vybehnutie starého skype chatu. A som kde som bola.
Neviem prečo no stále keď ho vidím a nie som na to pripravená roztrasú sa mi nohy a ruky. Chveje sa mi hlas a celá stuhnem. Pripadám si ako prilepená k určitému miestu a musím Boha prosiť o kúsok sily aby som sa dochádzala otočiť a odísť. Boh mi tú silu dá. Nemôže ma predsa nechať stáť na mieste
Nie som s tým ešte zjavne celkom vysporiadaná. Stále mi chýba. Stále na neho myslím.
Lepšie je však držať to v sebe a hovoriť,že sme v poriadku ako trápiť ďalších X ľudí okolo seba, no nie?
Neviem ako ukončiť tento blog. Mám v sebe ešte toľko pocitov. Toľko nevypovedaných slov. Cítim taký smútok a úzkosť. Nedokážem to však napísať. Nedokážem to pomenovať...
Tak na záver len poďakovanie:
Ďakujem Ti Pane! Za to,že si mi dal aj tých pár svetlých momentov v týchto zlých časoch. Ďakujem za to,že trestáš moje hriechy. Viem,že si to zaslúžim. No sľubujem Ti Pane,že už nikdy nebudem taká aká som bola. NIKDY! Milujem Ťa Bože a ďakujem,že ma sprevádzaš v mojom trápení.
A niečo čo tu navždy ostane pre teba.
Viem,že si mi stále hovoril ako si ťa nevážim. A ako ti nikdy nepoviem,že ťa milujem. Vieš,sú to slová,ktoré sa ťažko vyslovujú. Stále som čakala na ten moment kedy si tým budem 100%-ne istá. A ten moment prišiel! žiaľ neskoro.. ani nevieš ako teraz ľutujem svoju opatrnosť. Ako by som vrátila každý jeden deň,ktorý som mohla stráviť s tebou. Aj tie dni keď sme sa hádali, aj tie keď sme sa udobrovali. Aj tie keď si bol v kláštore a ja som ti nerozumela a chýbal si mi. Tie by som vrátila okamžite! Pretože som vedela,že sa vrátiš.. a že sa vrátiš za mnou. Chcem len aby si vedel alebo aspoň cítil,že stojím pri tebe. Že aj keď pri tebe viac nie som,stojím pri tebe a rešpektujem tvoje rozhodnutia. Že sa na teba nehnevám,že ti všetko odpúšťam a,že si naďalej na druhom mieste v mojom rebríčku. Veď ty vieš Všetci mi hovoria,že sa na teba mám vykašľať,že príde ďalší. Viem to. Viem. Je zrejmé,že v živote stretnem ešte veľa chlapcov, ale už nikdy to nebudeš ty!
Milujem ťa!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
snilek
10. 5.mája 2012 21:06
Nádherný článok.. naozaj.. ale neverím, že by ti Boh nepomohol tvoje staré zranenie vyliečiť.. Vždy je cesta a ty vieš KTO je cesta
Napíš svoj komentár