Konečne sme prišli do podniku, sadli si na terasu a čakali na čašníčku. Mám dojem, že som bola permanentne každých 5minút červená. Hopla. No a teraz sa mám s ním akože hodinu rozprávať? A o čom ježišikriste!
On vyzeral dosť nad vecou, zatiaľ čo ja som si celú hodinu žužvala pod stolom sukňu. Objednala som si vanilkový milkshake, on presso s cocacolou. Presne vedel čo si chcel objednať, za to ja som asi 3minúty pozerala do lístka a vyberala niečo s čo najnižšou cenou...ehm,s tým milkshake-om sa mi to asi nepodarilo.
Stres. Neskutočný.
Zo začiatku sme sa mali o čom baviť. Začal on a ja som sa zapájala, pýtala som sa aj ja, ale mala som pocit, že každá otázka ktorú som položila je trápna. Vlastne...aj to čo odpoviem na tie jeho , je trápne.
Sukňa takmer už ani nevyzerala ako sukňa. Pripomínalo to dobre kvalitnú mokrú handru. Jeemine, to sa mi až tak potia ruky? Spozorovala som,že aj on sa hrá s podložkami na pivo. Hmm, takže aj on má mierny stres. Satisfakcia. Prišlo slabé uvoľnenie. Zrazu dokelu koľko je hodín? Veď už mi pôjde bus!
Nie niee moja milá, ešte 35 minút. O.O
No teeeda, najdlhšia hodina v mojom živote ak nepočítam maturitu. Už som naozaj nevedela o čom mám točiť. Prebrali sme asi všetko...ono o čom sa má človek baviť keď cez net sme si všetko o sebe zistili? Nakoniec som to mohla zahrať aspoň s tými novinami čo boli položené na stole. No nevydalo. Nesnažila som sa radšej tie ruky vytiahnuť spod stola, lebo pri mojom šťastí by som skôr zhodila ten milkshake . Spomenula som už ako som odvracala stále oči keď som mu niečo hovorila? Vyzeralo to ako keby sa viac venujem vzduchu ako jemu. No ano, až taká trápna som bola.
-A JE ČAS, máme 5minút!- . – Fúha to už?- upozornil ma. Samozrejme ten bus som mohla stihnúť len dobrým bežeckým výkonom tak sa ponúkol, že na zastávku ma odvezie. Čudné, za iných okolností by som namietala.
Zaplatil (aj som mu chcela dať peniaze, ale kým som prehodnotila či by sa urazil) už sme sedeli v aute.
Spomeniem trápny zážitok z auta. –vytrhnuté z kontextu-
Veľmi hmlisto si to pamätám ako celé to stretnutie
On: (niečo o ŠPZ auta) Vieš aká je tá moja?
Ja: No to teda neviem.
On: (samozrejme vymyslená) TT 426XY
Ja: (nesústredená) TT 4...??
On: (trpezlivý) TT 426XY
Ja: ( v pomykove) TT 42..??
On: (stále trpezlivý) TT 426XY
Ja: (už som sa ani nesnažila,lebo za toho pánbožka som si to nevedela zapamätať, skutočne mi to nepálilo )
Na moju obhajobu môžem povedať len to, že to hovoril rýchlo (napriek) a ešte k tomu som bola celý večer indisponovaná ním, že som bola z neho totál v riti. Ale tak v božskej riti...
Po tomto incidente kedy si asi uvedomil, že sedí v JEHO aute s debilom a to stretnutie mu asi tiež moc nedalo, bol ticho a dodnes si pamätám, že pustil pesničku ( či to bolo rádio, CD ...i don´t care) Nelly Furtado feat. Tiesto – Who wants to be alone.
Sme na zastávke. Zastavil. Mala by som vystúpiť. Ešte sa otočím na neho. Pevne stíska volant , pozerá pred seba.
Aaa sakra, toto som posrala. Čo poviem na zachránenie už aj tak posratého? Otočil sa. Podáva mi noviny, že mám si nechať a kým budem čakať na zastávke mám si čítať. Zlatý. Nechávam mu ich. Ešte mi stihne povedať, že sa po našom stretku chystá kolegovi na opekačku. Prajem mu pekný zvyšok večera a poďakujem sa za ten náš. Žiadne reči o budúcom stretku. Ani on, ani ja. Ale ja som chcela aby začal. Ešte raz sa na neho pozriem. Stále stíska volant a pozerá pred seba. Tak z tohto asi nič nebude. Posledné ahoj. Vystupujem. Ešte ani dobre nezavriem dvere už štartuje. Aaaha a sme doma.
TRAPAS. NESKUTOČNE SKUTOČNÝ TRAPAS.
Sadám si na lavičku. Ponížená, zmätená...Jasné, že som nečakala žiadnu pusu, ale možno som aspoň čakala ,že sa na mňa milo usmeje a povie, že aj nabudúce by sme mohli niekam skočiť. Ach tak, tak končia rozprávky. Nie moje príbehy.
Ešte ho vidím ako prechádza okolo mňa autom. Otáčal sa na kruháči. Posledná potupa. Cez okno sa pozerá či sedím na lavičke. Ale jasné, pozri sa . Zakývam . Fakt som dvihla tú ruku? Otočí sa a pokračuje v ceste. Smiať sa či plakať?
Vtom ma napadne, že neďaleko býva moja najlepšia kamoška Veronika. Zavolám jej. Veď zachvíľku mi ide bus. Povie mi pár „teplých“ slov a bude dobre. Veď to som ja! Továreň na trapasy, tak čo!
Zdvihne to. Počujem plakanie. ALE VEĎ TO SOM JA!
Ano, rozrevala som sa na zastávke a vyrozprávala aké fiasko som práve zažila. O tom stretku vedela, sama ma podporovala nech idem. Bola som predtým asi na 3takých netových stretkách a nedopadli dobre. Teda dopadli, ale nie pre dotyčných Ano, som hnusná. Ale buď si sadneme alebo nesadneme. A mne nesadli. Ja im očividne áno, lebo doteraz sa mi ozývajú , ALE to som odbočila . Nesprávam sa pri každom takto dementne, dobre? Ale pri Tomášovi ma to celkom rozhádzalo, že som sa chovala ako 13-ročná čo ide prvý raz na rande a dopozerala zrovna film Modrá lagúna.
Je také zvláštne , že keď som ho zbadala, že som pocítila niečo viac? Niečo viac? Neviem to opísať... určite nemyslím osudovosť, ale definovať to presne neviem. Doteraz to neviem...
Veronika ma presvedčila nech kašlem na bus a prídem k nej. Bože, ako ju len ľúbim. Celú cestu som urevaná išla k nej a modlila sa nech už som tam. U nej na byte som sa tak kvalitne vyrevala, opísala aká som bola nehorázne trápna, že som robila ako pubertiačka, že netuším čo sa stalo ,ale asi nejaký skrat...
Veronika to so mnou vždy vedela. Ubezpečila ma aká som úžasná a keď si to „Pán Dokonalý“ nevšimol, tak je to len na jeho škodu.
Strávila som u nej hodinu a spolu s jej maminou (ďalšia skvelá osoba v mojom živote) sme sa na tom bavili a neskôr sme už zabudli na celú story.
Čas zrazu tak rýchlo utekal, že som si ani nevšimla koľko je hodín. To som tu už 2hodiny? Za všetko som sa poďakovala a cestou naspäť som sa na sebe bavila. Že som psychopat? Tiež si myslím
Ako si tak sedím v autobusi niekto mi volá. Veronika? –Prosím?- . –Zlatko, Tomáš ti napísal na icq-. – Čo? AKO? Nechápem...Čo napísal? - .-Zabudla si si vypnúť icq u mňa. Nestresuuuj. Ževraj či si v poriadku došla domov confused:- A odpísala si na to? -.- No,že si bola u mňa a zabudla si vypnúť icq,ale že už si na ceste domov.-
JUPIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIII !!!!!!!
No napokon to asi nebolo až také zlé
Netreba ani dodať ako som myšlienkami poháňala autobus. Nech som už domaaa pri mojom ICQ!
Predsa len ako pubertiačka. A viete čo? BOLO MI TO UUUUUPLNE JEDNO
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár