Dohodli sme sa tak navečer okolo 19-tej, že ma vyzdvihne na zastávke a pôjdeme do podniku, ktorý je odtiaľ na skok. Riešila som to tak preto, aby som to mala potom aj naspäť blízko na zastávku a nemusel sa nedajbože obťažovať autom, lebo to by som sa fakt cítila trápne, že mi musí ešte robiť aj taxi službu ( ak by sa ponúkol pravdaže).
Priznám sa, že už poobede na mňa prišli „motýle“ a mala som veľmi blízko k tomu aby som poslala SMS, že opäť niečo mám ,a teda nech sa nehnevá, že raz to určite vyjde...
–Ty si už fakt retardovaná? Spamätaj sa!!!- ozvalo sa moje svedomie. Poslúchla som .O 18-tej som už stála na zastávke a prešľapovala z nohy na nohu čo ma tak vnútorne klepalo. Začala som si nadávať do kráv čo som to neodmietla, mohla som ísť radšej s babami na kávu, vykecať sa , v najhoršom prípade do kina a spokojná bez nervov som mohla dať rybičku do postele a ...opäť ten stereotyp.
Ani neviem ako, ale zrazu som vystupovala na konečnej a moje hodinky ukazovali, že za 10min príde aj ON. Sadla som si na lavičku a predstavovala si ako príde, ako sa zatvári keď ma zbadá, ako...(ešte treba spomenúť, že polhodinku predtým ako som šla na zastávku sme si spolu písali a povedal, že sa teší a či si prajem niečo špeciálne na stretnutie. Odpísala som, že nič špeciálne si neprajem, ale pre istotu nech kúpi Nový čas. To preto aby som mohla čítať keď ma bude nudiť...hahaha Chcela som byť vtipná no. Pochopil to .
Ako som tak sedela na lavičke zastávky a už mi bolo všetko jedno, lebo som si pripadala absolútne antisexi a nevedela sa dočkať konca (a ono to ani nezačalo), zbadala som ho.
Viete ako to chodí v tých romantických komédiách. Zrazu zastane čas a vy máte pocit, že on/ona je presne to čo hľadáte. No, bingo...presne taký pocit som zažívala ja.
Vysoký , strašne dobre oblečený, nesúci sa Tomáš išiel naproti mne a ja...a ja som sedela prilepená na lavičke lebo ak by som sa postavila, istotne by bol z toho trapas. Najskôr som nevedela určite či je to on, pretože mal zakrytú tvár novinami, presnejšie Novým časom A potom sa na mňa spoza tých novín pozrel.
-Ahoj- .-Čau- . –Ideme teda?-. Žiadne ahoj ja som Tomáš nič. Hneď sa šlo k veci , smer podnik.
Keď vykukol spoza tých novín a odkryl sa napokon celý, mala som pocit ako keby sa zaksichtil. Taký face...počkať ako to opísať. Ja takému ksichtu hovorím „hovno“ Je to také začudovanie sa, v jeho prípade otázka v očiach „toto“? To mi teda sebavedomie vonkoncom nezdvihlo.
Pokračovanie nabudúce...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár