Po maturite mi už bolo sveta žiť,takže som sa aj s častejšou pravidelnosťou vyskytovala na nemenovanom portáli,kde sme si písali. Neskôr sme si vymenili icq a keď zistil,že som vcelku v pohode baba( ,žiadna typu „aHojČek pOpíŠeš“ (mne je jedno kto akým štýlom píše,fakt)a ja som zistila,že to nie je neandertálec ,že vie odpísať okrem –áno,nie,neviem-aj niečo viac,dokonca súvislý odsek BEZ PRAVOPISNEJ CHYBY (vtedy sa roztápam hahah) a vlastne sa dosť bavím na našej konverzácii ...pridali sme sa aj na FB. Nie som z tých,ktoré dávajú svoje FB každému druhému s ktorým si píšu. Svoje súkromie si strážim (t.j. že nie som žiadna celebrita,ale nechcem aby mi niekto cudzí očumoval nástenku ). 100ľudí, 100chutí.
Hneď som zahájila akciu á la „kto je a čo je to zač“.Prezrela som si všetky možné foto,komenty pod nimi,kto mu dal na ne lajky, nástenku asi od začiatku prihlásenia sa na FB . Robila som ako šialená!
Z FB pátrania som zistila akurát to, čo som už vedela z nášho písania alebo som si to aj domyslela. Chodí na výšku posledný rok, je to atlét, sympatický a veľmi inteligentný, vtipný atlét . Na chalanoch si vážim predovšetkým humor. Hlavne preto,že ten môj nie každému vyhovuje. Spočiatku som sa pri ňom ani tak „neodviazala“ s tým mojím humorom aby sa chudák nezľakol Je naozaj špecifický.
A vtedy sa to stalo...začal ma zaujímať. Ono si zase nemyslite, že vymenili sme si pár správ , okukla som ho na FB a zrazu šváááác to je ON. Nie...nie som žiadna pubertiačka aj keď moje písanie to môže naznačovať,ale opak je pravdou. Nezaujme ma len tak hocikto.Nebudem bližšie špecifikovať toho „hocikoho“. Neverím na lásku na prvý pohľad a neznášam romantické filmy. Len mi to pripomenie počet nevydarených vzťahov. Som už opatrnejšia, jeden z rozchodov ma tak zasiahol, že už asi nikdy nebudem schopná veriť chlapom a za každým pekným slovom budem hľadať problém. Ale to už je o inom.
Už bolo teda po maturite, prázdniny v plnom prúde, my sme si stále písali a potom v jeden večer navrhol, že nech sa stretneme. Ani neviem prečo ma tá veta zaskočila...veď to som chcela nie? Čakala som na tú poondenú vetu od toho dňa ako som zistila,že je to seriózny chalan a že by som sa s ním rada stretla. Veď len jedno stretko, nakoniec ani nebude taký úžasný ako si ho tu celého idealizujem. Predsa len , internet=ilúzia. Pôjdem si s ním sadnúť, vyhradím si na stretko cca hodinku a potom mu so všetkou gráciou poviem, že mi bolo príjemne a som rada, že sme sa zoznámili,ale deň sa nekončí a ja mám ešte prácu,ktorá nepočká( trápne klišé uhm). Taký bol plán. Dúfam, že ma neodsúdite keď sa priznám,že som mala stres...WTF! Naozaj!!! A vďaka tomuto stresu som naše stretnutie predĺžila o celý mesiac! Vyhovárala som sa na samé rodinné oslavy, brigádu, prázdniny ...ja už ani neviem čo som si povymýšľala. Doteraz sa čudujem,že sa na mňa nevybodol...no fakt. Kto by to vydržal? Nezáväzné stretnutie dvoch cudzích ľudí, ktorí si idú prvý možno aj poslednýkrát sadnúť spolu na kávu a ja to predlžujem ako keby ma mal požiadať o ruku.
Ale chalan, nazvime ho Tomáš, to vydržal .
V auguste nasledovalo naše 1.stretnutie a teraz keď už bude skoro rok od toho stretnutia a viem čo sa všetko odohralo ,môžem s istotou povedať, že ja som veľmi dobre vedela prečo som to tak dlho naťahovala...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár