Zatiaľ nič neviem, ani som to neotvorila a je 22:07.
No namiesto toho ležím na koberci, bezhybne vystretá a pozerám do fialového stropu.
Rozmýšľam nad sebou, nad mojím životom, nad všetkým. Po rozume mi behajú rôzne nemilé myšlienky.
Moje pasívne ležanie naruší hlava, ktorá sa mi prevalí na pravú stranu a ruka, ktorá sa natiahne za knižkou, ležiacou na zemi a opustenou rovnako ako som ja.
Vezmem ju do ruky a čítam: Sto rokov samoty...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
otvoreneokno
4. 5.mája 2011 22:39
Skvelá knižka.
Napíš svoj komentár