V júni ma čakajú prijímačky na výšku a ja namiesto toho, aby som sa pripravovala, len stresujem a každým dňom som viac a viac nervóznejšia.
Znepokojuje ma už aj samotný pohľad do kalendára, ktorý mi pripomína, koľko času mi ostáva.
Včera mi došla zásielka zo školy.Na poštu som išla s malou dušičkou.
Vystála som tam rad a musela si vypočuť jedného nespokojného dedka, ktorý sa rozkrikoval, že poštárky už ani len nedoručia zásielky ľuďom do vlastných rúk, hoci sú doma, ale vhadzujú ich do schránok.
Akurát ma tak rozčuľoval.
Keď som konečne prevzala tú zásielku, išla som ju otvoriť, aby som vedela, o čo ide.Bolo to len potvrdenie o prijatí prihlášky.
Dočerta, toľko nervov pre jednu debilnú zásielku.
Vrátila som sa domov a vychutnávala ten pokoj a ticho, ked som sama doma.
Premýšľala som, čo poviem mame a ako, aby sme sa opäť nepohádali.
V posledných mesiacoch sa náš vzťah dosť naštrbil a trpíme nejakou formou ponorkovej choroby alebo už ani neviem ako to pomenovať.
Naozaj by som chcela, aby sme spolu normálne vychádzali, ale nejako to nejde.
A tie prijímačky...Predsa, bola som už na viacerých, v júni ma čakajú ďalšie, a aj tak sa bojím.
Je to predsa pochopiteľné, ked si predstavím, že toto a toto ešte neviem.Myslela som si, že mi pomôže, že aj pred dvoma rokmi som bola na prijímačkách, ale nie, vôbec nie.
Celý jún budem ako na ihlách a len čakať, ako to dopadne.Tak ma to vyčerpáva.
Ked som si podávala prihlášky, jednoducho som bola rozhodnutá, že sa budem učiť, spravím tie blbé prijímačky a vezmú ma.Nad inou možnosťou som vtedy ani len neuvažovala.
Ale teraz...Mama mi to vôbec neuľahčuje, skôr naopak.V kuse sa pýta, čo je nové-to by som ešte pochopila, ale v momente, ako začne hovoriť, že "čo ak ma nikam neprijmú, "to už radšej od nej odchádzam.Je to dosť ťažké aj bez takých rečí.
Úprimne, najradšej by som bola, keby bol už september.Nemôžem sa ho už dočkať.
Alebo aspoň júl.Vtedy budem (dúfam) prijatá na školu, kam chcem ísť.To už potom pretrpím aj tie neskutočne vysoké letné horúčavy, ktoré zo srdca neznášam.
Nech len všetko dobre dopadne, začne sa september a presťahujem sa na internát.Najradšej by som už vypadla z tohto mesta, kde sa nedá nájsť ani poriadna brigáda.
Chcem začať študovať a znova normálne žiť, nielen prežívať ako teraz.
Nemôžem povedať, že by som toto mesto nenávidela, je to predsa moje rodné mesto.Rada sa tu vrátim.Ale ostávať tu už viac nechcem lebo sa tu už dusím.
A aj keď sme sa pred chvíľou s mamou zasa pohádali, viem, že potom keď budem na druhom konci republiky, aj tak mi bude chýbať.Samozrejme, aj môj brat.
A nebudem sa môcť domov vrátiť každý víkend, tak ako kedysi.
A mrzí ma, že teraz, keď sme spolu denne, nedokážeme medzi sebou normálne vychádzať.Snažím sa to napraviť, len neviem ako...
Vyznanie
Komentuj
4 komenty k blogu
4
sranda, mne ani nenapadlo, ze by som mal mat strach pred prijimackami. a to som sa na ne ani neucil. pred statnicami, maturitou-ok, ale trapne prijimacky?
Napíš svoj komentár
Aj ja už odratávam dni do septembra...ak chceš presťahuj sa ku nám=D a nemusíš čakať do septembra=D a ja pôjdem k vám...aj ja by som odtiaľto, z tejto Bratislavy stereotypnej najradašej odišla dpc...
A nestresuj sa toľko, lebo skutočne tie prijímačky nespravíš..keď budeš kľudná a budeš si veriť spravíš to..