Tak ako život kráča, málo k smiechu, málo k plaču.

Rozmýšľam, aké to bolo prvý krát. Vtedy, nie tak dávno, keď som cítila tvoj mrazivý dych na zátylku a tvoje ľadové prsty mi prechádzali po ramene smerom hlbšie. Bez pozvania, bez tvojej skutočnej prítomnosti.



Možno si sa ma bál...kiežby....kiežby si cítil aspoň niečo také, čo by sa mohlo priblížiť láske. Tak rád si mi kŕmil dušu fatamorgánou a do srdca si mi lial teplo z tvojho neverného dotyku.



Hľadal si vo mne niečo, čo ti nedávalo spať. Obraz, tvár, osobu niekoho, niečo, čo by ťa dokázalo vyliečiť z tvojho paranoidného sveta.

Mne stačil aj ten chlad, tvoj nezáujem, v podstate všetko bolo lepšie ako samota.



Zmenil si sa, ja som sa zmenila, sa mi strácaš, tak ako sa stratili spiatočné lístky na začiatok. Tak dlho som ťa chránila, držala v náručí, až kým som sa ti nestala príťažou. Tvoj dych bol ťažší, tvoje dotyky hrubšie a tvoj stisk násilnícky. Toľkokrát si ma pritlačil k stene zvierajúc moje hrdlo, toľkokrát si sa pozeral na svoje uplakané zdolané dielo. Niekde tam v tej tvojej mysli v tvojom chorom srdci sa zmenilo všetko na činy šialenca.



a ja ...ja som moc slabá dať ti zbohom.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu