Premýšľam, akú mal len pravdu, pán Hans Christian Andersen, vo svojich rozprávkach.

Nedávno som si kúpila nové topánky. Boli drahé na môj pomer a to si v skutočnosti nekupujem „lacné“ veci. Tieto topánky sú však ortopedické zdravotné, so skvelou zárukou. Myslela som si, že pri práci ma nebudú tak veľmi bolieť nohy. Ale predsa, nič nie je lepšie. Nohy ma bolia stále rovnako. Potom som nad tým všetkým premýšľala. Je jedno či by ma stáli hoci aj tritisíc eur, nebude to proste topánkami bude to tým, že jednoducho veľa pracujem.

Občas mi to naháňa strach. To všetko. Človek sa stále naháňa za niečim, za svojimi snami, predstavami a pritom si ani nevšíma, akú cenu za to platí. Celý život je len o investíciách energie. Energia je stála, len ju môžeme premeniť na inú podobu. Je otázne v akej forme ju dostaneme spať a či vôbec sa vráti.

„Nemám“ rada rozprávky od Andersena. Väčšina sa končí tak smutne. Ukazujú ľudskú naivitu. Ľudskú dôveru a vieru. Postavy, ktoré sa ženú za tým, čo je pre nich v jednom momente tak náhle dôležité. Jedna z najsmutnejších je rozprávka Dievčatko so zápalkami. Rozprávka pre dospelé deti. Tak krutá.

Je zaujímavé ako časom si ľudia pretvárajú konce príbehov podľa svojho. Malá morská panna sa nerozplynie v oceáne, ale nakoniec bude šťastná. Lež v skutočnom príbehu (života) sa premení v morskú penu. Obetovala svoj život za niečo, v čo verila. Presne tak ako to robia mnohí z nás. Lenže o takéto tragédie nikto nestojí, je lepšie si upraviť koniec. Ako by to vyzeralo, keby sme zistili, že mnoho našich snov sa aj tak rozplynie len v penu.

Uvažujem, aké je to všetko bláznivé. Aké povrchné priority si dokážu ľudia postaviť, aby schodík, po schodíku, dosiahli tú najvyššiu. A potom od znova. Ako ľudia zabúdajú byť ľudskými, predsa to najprirodzenejšie, čo by malo byť v našich životoch. Chýba nám rešpekt pred životom samím.

V jednom mal Andersen pravdu. To, že sa my obetujeme neznamená, že sa obetujú pre nás aj iný. Ale tak je to v tom celom zvláštnom kruhu. Bez slov nám nikto už nerozumie. Ľudia už nerozprávajú tvárou, alebo gestami, zamrzlo to všetko, niekde v obehu celého tohto kolotoču. Preto už ani nedokážu čítať pomedzi riadky, nedokážu prečítať z tváre, nedokážu priať tie malé zázraky každého dňa tak, ako by si tieto veci zaslúžili.

Všetko sa stalo akousi raritou, samozrejmosťou. Ľudia prichádzajú a odchádzajú a my s tým nič nespravíme. Môžeme kričať hluchým ušiam, môžeme mávať slepým očiam, len koľko bolestivého prekvapenia nás to opäť bude stáť, žiadna odpoveď, ktorá by dokázala zaplniť naše očakávania, to prázdne miesto v srdci.

Cínový vojačik. „Vždy napred, napred, bojovník,
až do náručia smrti! „

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu