Keď sa tak dnes vraciam do minulosti a hľadím na všetky tie "krásne" minulé vzťahy, tak zisťujem, že keby som bol sebec, tak všetko nešťastie som si mohol ušetriť. Vyhnúť sa nepodareným vzťahom, a naopak, dať šancu vzťahom, ktoré sa javili byť normálnejšie. Mám pocit, že nikdy nezáleží na tom, ako my milujeme, ale na tom, ako sme milovaní. Môžeme totiž túžiť po žene Y a vedieť, že ju nemôžeme mať a pritom odmietať ženu C, keďže s ňou by sme mohli to šťastie nájsť a len kvôli Y jej nedáme šancu. Vedieť sa tak odpútať od Y a dať šancu C, život by bol možno dnes iný. Myslieť na vlastné šťastie v tomto zmysle znamená dať šancu tam, kde je a nečakať na niečo, čo nepríde. Ale to sa ľahko hovorí a ťažko činí. Ale dokázal som to. Pred dlhším časom som zanechal istú ženu, lebo som vedel, že jej city sú u iného muža a u mňa si ich len kompenzuje. Mal som ju rád, ale videl som budúcnosť. Mimochodom, s tým mužom sa napokon skutočne dohromady dala.
Veľa ľudí mi dnes hovorí, že je treba kompromisov, robenia vecí, čo nechceme. Veľa ľudí argumentuje tým, že to, čo je spoločensky akceptované, je aj dobré. Teda, všetci nám vravia, že nie je dobré tráviť veľa času hraním hier na počítači, sledovaním filmov, čítaním kníh, že je treba byť s ostatnými, socializovať sa, pretože toto je "cool". Toto je to, čo by sme robiť mali. Ale nikto sa už nezamýšľa nad tým, či je človek takto šťastný. Čo ak pre 13-ročného tínedžera je najväčším šťastím prísť domov zo školy, zapnúť si GTA a hrať. Je ten jeho život pre to zlý?
Občas sa cítim ako tento 13-ročný tínedžer. Mám 24 rokov, hoci na to fyzicky nevyzerám a ani sa na to občas necítim a možno žijem inak než väčšina svojich rovesníkov, ale na druhú stranu, som možno šťastnejší, než sú oni. Alebo presnejšie povedané, nebývam nešťastný. Občas mi hlavou víria rôzne myšlienky typu, či by som niečo nemohol spraviť inak, ale viem, že je zbytočné sa nad tým zamýšľať, keďže nič inak už nespravíte. Môj život nie je plný starostí a teda ani nie je plný sklamania. Žijem si život, v ktorom som šťastný a tak by to malo byť u každého. Mňa, teba, vás. Čo na tom, že vás druhí považujú za "iného", čo na tom, že to, čo robíte by spoločnosť považovala za nespoločenské? Je to váš život.
Rád chodím do divadla, rád sledujem filmy, inklinujem viac ku klasickej než rockovej hudbe, ale čo na tom? Možno to ľudia nepochopia, ale čo na tom. Takí sú mi ukradnutí. Tí, ktorí majú podobní názor, sú pre mňa tí zaujímaví. Moja rada na záver znie: Buďte sami sebou, doslova. Robte to, čo chcete, kedy chcete, s kým chcete. Neobmedzujte sa na to, čo povedia ostatní. Snažte sa byť vždy hlavne vy šťastní.
A áno, na toto poznanie som potreboval 24 rokov ... a pár poriadne bolestivých pádov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
wewo
6. 5.mája 2013 18:19
Boris, cesta ku vlastnému šťastiu je jesť zeleninu!
Napíš svoj komentár