Nicota.

Každý deň končím tým, že ten ďalší využijem lepšie, že ho nepreflákam ako ten predošlý a predošlejší a ešte ten predtým. Ale samozrejme je to vždy rovnaké. Ani si nevšimnem kedy a je znova noc a zapásím so spánkom v snahe vyriešiť aspoň tie najnutnejšie záležitosti. Aj toto píšem s cigaretou v ruke. Ukľudňujem sa, uvádzam sa do stavu mimo stav, aby výčitky svedomia na moment stratili hlas a ja si mohla utriediť v kľude myšlienky. No len čo omámenie pomaly fades out, nachádzam sa opäť za internetom, na facebooku a tomu podobným zariadeniam, kde márne hľadám odpovede na neexistujúce otázky a tiež samu seba. Ostáva mi len pachuť v ústach, zdvíhajúci sa žalúdok, hovorím si, že z toho nadmerného množstva dechtu ale je to len kamufláž. V skutočnosti mi je zle zo samej seba a zo života, ktorý vediem, taký nezmyselný, preflákaný, bežiaci neskutočne pomaly a pritom tak rýchlo, že je to pol roka, čo som mimo domov a seba som stratila niekde po ceste, neviem kde, ale to čo tu teraz sedí je len krabica bez vôle, bez nápadov, bez chuti, bez ideálov, bez ničoho len s úbohými človečími potrebami, ktoré napĺňam až nad mieru aby som nemusela myslieť na to, že iné potreby v skutočnosti nemám.
Rozhliadnem sa a vidím stovky či tisícky ľudí, ktorí robia presne to isté len s tým rozdielom, že si to vraždenie neuvedomujú. Nemám vzor, inšpiráciu, motiváciu, ktorá by ma počas dňa prinútila niečo zmeniť. Až potom večer sa naplním entuziazmom a eufóriou, sľubujem si, že to už od zajtra zmením a zvládnem to ako už toľkokrát doteraz, začnem odznova, všetko zmením a všetko bude zrazu super. Ale ráno sa veľmi ľahko presvedčím, že je už neskoro a je zbytočné začínať, pretože ten schodok už nedoženiem.
Spolieham sa na osud a na vyššie sily, že to nejako za mňa zariadia a že v správnom čase príde spasenie a tieto pocity budem potom považovať len za nejaký stav nedôvery, lokálne pochybenie a že som sa celú dobu vlastne nemusela ničoho obávať. No ja sa tej obavy nedokážem zbaviť. Len tým navrávaním, že od zajtra to bude lepšie ju odsuniem do podvedomia, prežijem deň, pričom večer pri rekapitulácii si neviem spomenúť na to, čo som vlastne robila, keďže som nerobila vôbec nič.
Je mi zle. Áno z cigariet, pôjdem vracať. Mala by som vyvracať aj dušu nech viac netrpí.
Nemám sa na čo sťažovať. Nemám žiadne závažnejšie problémy. Mám len pár povinností, ktoré som si dopredu zvolila a ktoré nedokážem plniť. Vyhovorím sa na nedostatok času. Vezmem si z práce voľno a poviem si, že po toľkej námahe si oddýchnem. Na konci dňa však opäť nemám pocit zadosťučinenia. Niečo mi chýba. Keď je človeku zle, je to znak, že niečo nie je v poriadku. Ale keď sa snažím prísť na to čo, nikdy neskončím pri ničom konkrétnom. Jediné, čo ma naozaj trápi je práve pocit premárnenia času. Každý deň. A napriek tomu nemám motiváciu ani chuť robiť niečo užitočné. Nič mi totiž nenapadá! Niekedy som vedela ako využiť voľný čas, na záľuby na čokoľvek a všetko bolo zmysluplné, všetko mi niečo dalo, či učenie, či tvorivá činnosť, či párty. Teraz ma nebaví už ani piť alkohol. Neviem sa zabaviť. Neviem si nič užiť. Nič ma nenapĺňa. Stratila som svoje predošlé ja, ktoré sa na tento nový život tak veľmi tešilo.. kde sú všetky tie pocity?? už nemám žiadne, cítim len hnusnú nevoľnosť na žalúdku. Tak veľmi som túžila po tejto slobode, mala som také plány. Snažím sa robiť tie veci, ktoré som si plánovala, ale nedodajú mi očakávaný pocit! Nedajú mi nič! Som absolútna nula, zbytočná.. a pritom som si niekedy pripadala výnimočná. Videla som tú úžasnú budúcnosť, úpornou snahou sa dá dosiahnuť všetko, vedela som ako na to, poznala som všetky páky.
Dávam si všetko na čo si spomeniem, všetko, čo mi bežne prinieslo radosť, no márne. Už neviem čo mám robiť. Iba tak plávam, nie ja sa iba tak nechám unášať, som apatická, všetko mi je jedno, pokiaľ nemusím nič robiť. Zmysel vidím len v nečinnosti a zároveň si kruto uvedomujem, že to je to, čo ma hubí. Ale neviem čo mám robiť. Neviem. Nemám riešenie, lebo nevidím problém. Cítim sa v pohode. Cítim povinnosti no necítim nutnosť ich riešiť. Kde je moje skutočné ja? Chcem ho späť, ten život, čo mal zmysel, ducha, čo mal túžby, čo mal cieľ.. som stratená a nič ma už nezachráni. To zúfalstvo. Takto si predstavujem smrť. Nevratnosť. Mám veľký strach, že toto nie je len prechodné a že už v tomto stave ostanem navždy. Odrezala som pupočnú šnúru, vrhla sa do neznáma bez záchranného lana, ušla som, vyskočila som do vesmíru a som odkázaná na večné tápanie v tme. Vo vnútri cítim, že nemá zmysel s tým bojovať. Kde sa podela tá cieľavedomosť, ambicióznosť, môj motor?
....ostala som úplne prázdna. Už ďalej nevládzem klamať samu seba, už ma to ani nebaví. Vezmite mi slobodnú vôľu, nie som schopná a spôsobilá žiť. Toľké mrhanie.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu