Teda, neprebehlo všetko tak jednoducho. Mysleli sme si, že všetko začína o ôsmej a že ešte aj budeme chvíľu meškať. Po príchode Búrka z mobilu zistila, že sme sa v Mlynskej doline, známej vekovým priemerom 22, mali nachádzať až o deviatej. Tak sme si zašli na kofolu, jednu malú pre tri osoby, z ktorej sme sa tiež vracali s meškaním.
Je pol desiatej a nikde nikoho. Nie je tu nikto z tých ľudí, ktorí sa tvárili, že dojdú. Nie je tu nikto z toho neurčitého počtu, ktorí prídu, ale neinformujú o tom cez facebook. A nie je tu oslávenkyňa. Nie, že by sme sa na nich tešili, išli sme tam kvôli sebe, pričom nám ostatní mali robiť garde, ale....
"Baby, hlavne nikomu potom nepovedzme, že sme tu hodinu a pol na nich čakali."
"Ok."
O desiatej prichádzajú ľudia a oslávenkyňa sa tvári, že všetko sa malo začať o desiatej. Prebiehajú prvé gratulácie, jedna trápnejšia, ako druhá. Je tu dokonca chalan, ktorý nepozná nikoho okrem kamoša, s ktorým došiel. Ale aj on gratuluje. Hlúpa spoločenská povinnosť.
Vchádzame dnu. Vidím diskosvetlá, počujem tuc tuc, cítim cigaretový zápach, ešte raz si uvedomujem, že počujem tuc tuc. Tento. Podnik. Je. Fail. Po polhodine ma bolí krk z kričania na ostatných a rozmýšľam, že idem domov a ohlásim prehru. Chalan, ktorý takmer nikoho nepozná a jeho kamarát ma presviedčajú, nech zostanem.
"Pozri sa na toho uja. Predstav si, že je tu len túto noc a len pre teba. Príde tretia hodina v noci a on zmizne."
Na parkete bol totiž jediný človek. Z tohto zvláštneho postaršieho pána sa hneď po našom príchode stala ikona večera pod prezývkou "ujo". Občas sa snažil zapojiť gangsta štýl a raz aj urobil polopiruétu. Ja nie som oveľa lepší tanečník, ale nejak mi to nebránilo celý čas ho sledovať a baviť sa na ňom. Musím uznať, že tí chalani by predali aj volovi nožničky na nechty. Aj keď sa veľmi nepočujeme a jeden hovorí pričasto "V pohode". Ostávam do posledného spoja.
Vrátila som sa od baru ku stolu, pri ktorom sedela Marhuľa. Pikvitli k nej aj dvaja naši bývalí spolužiaci, terajší informatici. Nie až tak nerdy, ako by ste mohli očakávať, ale predsa len akosi poznamenaní. Tak sme sedeli pri jednom stole a zjapali po sebe klišé otázky o tom, ako bakalárky, štátnice, prijímačky, kde teraz sme a tak.
S Marhuľou sme sa dohodli, že odchádzame. Išla som ešte na záchod, na ktorom som absolvovala vypočúvanie o tom, kto je ten chalan, s ktorým Búrka pred chvíľou odišla. Vypotácala som sa z WC a neprítomne som sa za rytmu tuc tuc hudby blížila k východu. Vždy ma vedia vysať otázky na telo, ako či teraz niekoho mám a ak áno, tak treba podať podrobnú analýzu jeho osoby, ak nie, tak podrobnú analýzu príčiny tohoto stavu. Človeku, s ktorým ste asi dva roky neboli v žiadnom kontakte.
Bežíme na autobus. Pichá ma v pľúcach a v duchu nadávam na sprostú 32ku, že pri ZOO nejak často chodí o dve minúty skorej.
"Óó, a Doga mi povedal, že dobre vyzerám," informuje Marhuľa o tom, čo sa dialo, kým som sa snažila čo najnenápadnejšie uniknúť výsluchu. Doga, aby ste vedeli, je jeden z vyššie spomínaných informatikov. Kedysi bol ten najchudší, nosil okuliare a jeho kostnaté ruky sa občas triasli. Vyzeral, ako by sa mohol pri nevhodnej manipulácii rozpadnúť. Alebo, že ho miestny farár používal ako praktickú vizuálnu ukážku, keď hovoril: "Prach si a na prach sa obrátiš."
"Mne sa to zdalo divné, že pri tebe tak blízko sedel!"
"Hej, kto by to bol povedal,v miestnosti plnej hluku."
"Krava. A ako k tomu došlo?"
"Vyšli sme von a pochválila som mu bundu. Poďakoval a povedal, že ´Aj ty dobre vyzeráš´," zahrala nežne zlomený hlas. Spomenula som si na tú koženú bundu. Aj mne sa páčia kožené bundy. Aj keď na ňom to bola asi skôr len tá samotná bunda, pretože v kombinácii s tričkom zastrčeným za rifle s koženým opaskom vyzeral buď ako mladík z 80. rokov, alebo ako súčasný už pracujúci dospelák hrajúci sa na sviežeho zakúpením drsnej bundy, nevedela som si vybrať.
"Ohohó!"
"Bože, nie je to divné? Bývalý spolužiak." (Spozorovala som očividnú zmenu v Marhulinom charaktere, pretože sa nesnažila tvrdiť, že v tom určite nič nebolo.)
"Trochu. Ale tak divnejšie by bolo, keby otvorene povedal, že si podľa neho od matury opeknela."
-pauza-
"Tešíš sa?" spýtala som sa priamo. Marhuľa na mňa pozrela ospravedlňujúcim pohľadom. Usmiala sa.
"Strašne."
Poučenie: Žiadny chalan nie je dosť exot na to, aby sa nesebavedomé dievča nepotešilo, keď jej prejaví náklonnosť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
leiasolo
17. 9.sept. 2010 00:14
Opäť ďalší skvelý článok! ...Marhuľa rulez!
Napíš svoj komentár