„Čo sa stalo?“
„Čo by sa malo stať?“
„Asshole! Jerk! Screw you!“ zakričala jedna z postáv. Ešte lepšie načasovanie, ako by som čakala.
„Ješ zmrzlinu a pozeráš ...hento, čo sa deje?“
Zťažka si vzdychla a povedala: „Rozišli sme sa.“
-´určite som zle počula´ pauza-
„Prosím?“
Silvia povedala, že sa o tom momentálne nechce rozprávať a odišla z izby. Ostala som tam stáť a nemohla som tomu uveriť. Nie, že by som chalana, ktorý vyzerá, že neprehovoril od roku 2001, považovala za toho pravého pre sestru, ale vyzerali, že im to funguje a teraz je zrazu koniec. Trápne, ale vtedy mi na povrch mysle vyplávala replika z neviemakej reklamy: „To už tu nikto nič negarantuje?“ Zrazu akoby som sa dívala na scénu zhora a videla samú seba, trápne postávať v izbe, neschopnú urobiť niečo užitočné pre sestru.
Ako sa ukázalo, tieto pocity neboli opodstatnené.
Po dvoch dňoch som si všimla, že je podráždená a trieska vecami, keď ich ukladá. Otec vybuchol prvý: „Musíš so všetkým trieskať?!“
„Nie,“ zafrflala urazene.
„Čo je to s tebou?“
„Nič,“ odvrkla.
Neskôr som vošla som do izby, trochu sa strachujúc o svoje zdravie: „Už si dočítala Farmu?“
„Hej.“
„...čo robíš?“ snažila som sa vyznieť nesilene, ale mám pocit, že to pripomínalo mutujúceho puberťáka.
„Hrám Age of Empires.“
Znelo to vcelku nevinne.
„Conquer mode, či ako sa to volá. Haha, umrite, Číňania!“ (pozn.: keď je vašou úlohou vyvraždiť všetky ostatné civilizácie)
„Čo? ....Silvia? Nechceš sa porozprávať?“
„Nie, ďakujem. Možno inokedy. Teraz prechádzam fázou hnevu.“
Fázou hnevu? Neprežívajú niečo podobné ľudia trpiaci smrteľnou chorobou?
Zdalo sa, že Silvia buď presne vie, čo, kedy a ako bude prežívať a podľa toho koná, alebo sa možno posunula ešte o priečku vyššie a naordinovala si celé prežívanie rozchodu. Vždy som jej schopnosti považovala za desivé, ale teraz to začínalo pripomínať robota. Naprogramujete ho, aby za týždeň prešiel všetkými fázami a on to presne dodrží.
Takže fázu popierania a fázu hnevu mala už za sebou. Fázu vyjednávania som nejak prepásla, čo ma neprekvapilo, nečakala som, že by som ju našla v izbe kľačať na koberci a modliť sa do stropu, aby jej vrátil chalana výmenou za to, že bude lepším človekom.
Na šiesty deň prišla fáza depresie. Nepamätám si, kedy som ju naposledy videla po rozchode a či bolo pre ňu normálne stále len spať a takým strašným spôsobom o seba a o nič nedbať.
Po pár dňoch sme sedeli spolu len my dve v obývačke pri televízii. Potichu. Vyzerala, že ju rozprávanie vyčerpáva. Ako to asi prežíva Richmond?
„Už ma to nebaví,“ vzdychla potichu.
„Ja viem. Ale však kedy ste sa rozišli?“
„Pred desiatimi dňami.“
„No vidíš,“ chlácholila som ju, aj keď som vedela, že musí mať aj tak dosť, „daj tomu trochu času.“
„Malo to trvať len sedem.“
Asi vás neprekvapím, keď vám poviem, že som ostala bez slov.
Vstala a išla do kuchyne, potom k počítaču. Chvíľu som premýšľala, čo jej na to povedať, vypla som televízor a išla som za ňou. Chcela som na ňu vytiahnuť, že určite vie, že vnútorné prežívanie sa nedá naprogramovať a keď sa uvoľní a nebude posadnutá rátaním dní, bude to lepšie. Prekvapilo ma, keď som došla k nej a videla, že píše Marhuli.
„Čo robíš, prosím ťa?“
„Musím to ukončiť.“
„Tým, že budeš písať mojej exspolužiačke? Čo od nej chceš?“ znervóznela som.
„Neboj sa, nič jej neurobím.“
Pozrela som na obrazovku:
Silvia: Ahoj
Silvia: Nevieš náhodou, čo bude stáť vstup do Obludy v piatok?
Marhuľa: Neviem, ale asi dve
Silvia: Ďakujem
Silvia: Už sa teším, som teraz chorá a furt sedím doma, idem sa zožrať od nudy
Marhuľa: Ani mi nehovor
Marhuľa: Tiež som bola teraz doma
Marhuľa: To najzaujímavejšie, čo sa mi tento týždeň stalo, bolo, že som si na plochu dala nový wallpaper
Marhuľa: -link-
Niéé! Loser alarm! Už chápem, prečo furt sedí doma, nikto určite nemôže vydržať tieto sťažnosti.
„Hm, horšie, než som čakala,“ zhodnotila Silvia. „Ona je fakt exemplár.“ Vstala od počítača a šla do izby. Išla som za ňou.
„Zneužila si ju, aby ti bolo lepšie.“
„Po prvé o tom nevie a po druhé myslíš, že som teraz vytiahla niečo, čo ju aj tak pred piatimi minútami netrápilo? Veď by jej to inak nenapadlo napísať na moju neutrálnu vetu.“
„Ale... ale....počkať? Čo robíš? Prečo sa prezliekaš?“
„Idem k Vierke na byt. Až sa naši vrátia, odkáž im, že prídem zajtra okolo obeda. Jáj a napíš Marhuli, že má pekný ten wallpaper. Nevieš, kde mám ten červený top? Taký ten s výstrihom.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár