Ohlušujúce ticho, ktoré nasledovalo po výbuchu zahalilo všetko naokolo. Tlaková vlna rozbila väčšinu budov v okolí dvoch blokov. Odvšadiaľ sa sypúce roztrieštené murivo prikrývalo vojakov a ich zbrane neurčitou vrstvou prachu a úlomkov. Vzduch bol presýtený zmesou dymu a rôznych plynov pripomínajúcich pach smrti.
Kapitán sa opatrne postavil, aby skontroloval kto prežil. Spod trosiek sa postupne začali vyhrabávať zvyšky jeho jednotky. Tí, ktorým sa to podarilo, mali nádej, že prežijú ďalší deň...
Existuje nejaká všeobecná rovnica ľudského života?
Táto myšlienka mi napadla asi v druhom ročníku na vysokej a odvtedy som na to nemohol prestať myslieť. Akurát som si začal zvykať na školu a celý systém do ktorého som bol nútený postupne sa zaraďovať. Nikdy som nemal rád systém. Som skôr zástanca usporiadaného a tvorivého chaosu.
Chaos...Je zvláštne, že vo vesmíre riadenom nekonečným množstvom logických zákonitostí sa práve ľudstvo, považujúce samé seba za najinteligentnejšiu žijúcu formu života, vyvíja takmer zásadne z chaosu. Ďalší z paradoxov dejín...
Hladina koncentrácie kyslíka v prepravnom vrtuľníku sa nebezpečne blížila ku kriticky nízkemu bodu. Do príletu na základňu ostávalo ešte 20 minút. Väčšina vojakov upadla do letargiou poháňaného spánku skôr ako si stihli uvedomiť, že bolesť z rán, ktoré v ten deň utŕžili, sa pomaly stráca.
„Márna lásky snaha,“ vzdychol si poručík Taihun, pokúšajúci zacítiť vôňu trochu zakrvavenej šatky, ktorú si pritískal k nosu odkedy vzlietli no bez úspechu.
„Ha?“ pozrel na neho zadumaný desiatnik Klemp.
„Ale nič,“ pousmial sa poručík bolestne. „Vôbec nič...“
Keď som si podal prihlášku na vysokú, kamaráti sa mi smiali. „Matematika a dejepis sú dobré pre bifľošov, omrzí ťa to po dvoch mesiacoch,“ vravievali. A ja som si občas myslel, že majú pravdu. Nikdy som v ničom priveľmi nevynikal a preto som nemal presne určené preferencie. Môj výber bol preto jednoduchý. Hodil som si kockou.
Pri štúdiu teórie pravdepodobnosti som vypočítal, že pravdepodobnosť správnosti môjho rozhodnutia a následného úspechu bola 12, 3%. Skončil som s vyznamenaním...
Vojenská nemocnica bola preplnená a mnoho ranených preto uložili v barakoch narýchlo prerobených na sterilné miestnosti. Poručík Haran zamračene kráčal pomedzi postele vyhýbajúc pobiehajúcim doktorom a sestričkám. Viac ako tretina 84. pešej divízie padla pri poslednom nálete na Modesu. Z tých čo prežili bola takmer polovica ranená.
Desiatnik Markl Klemp sedel na jednej z okenných parapiet baraku číslo 5 s tenkým zošitom na kolenách. Hrot čierneho pera vedeného Marklovou obviazanou rukou behal po papieri s priam horúčkovitou rýchlosťou, zanechávajúc za sebou trochu kostrbaté znaky. Slová striedali čísla a čísla znova slová.
Poručík Haran pomaly prešiel tesne popri Marklovej ľavej nohe visiacej z parapety. Na sekundu mu pohľad padol na husto popísanú stránku malého zošita. S=smrť, to bolo jediné čo sa mu podarilo prečítať.
Všetko z tohto vesmíru, čo kedy žilo musí v istom bode svojej existencie zákonite zomrieť. Smrť je teda jediná konštanta v živote...
Takto som začal formovať rovnicu. Na určenie všeobecného vzorca potrebujeme poznať všetky základné aspekty skúmaného javu. Smrť bola začiatok. Ostávalo mi nájsť ostatné časti skladačky.
Problém so smrťou bol ale v tom, na ktorú stranu rovnice ju zaradiť. Ak dávame všetky ostatné komponenty na ľavú stranu a smrť zaradíme na pravú, rovnica nemá riešenie lebo život sa nemôže rovnať smrti. Ak ju však dáme na ľavú stranu s ostatnými čiastkovými, musíme na pravú stranu umiestniť samotnú veličinu života. Týmto dostaneme neznáme n oboch stranách rovnice...
Majorka Merisa Shilon za sebou potichu zatvorila dvere generálovej pracovne a s pomerne skleslým výrazom si nasadila čapicu. Čerstvo pripnuté vyznamenanie, už druhé tento mesiac, sa jej zablyslo v matnom svetle zapadajúceho slnka. Zhlboka sa nadýchla večerného vzduchu ale nemalo to taký osviežujúci efekt ako by si priala.
Šumivé škvrčanie štrku pod jej nohami Merise pripomenuli zvuk jej samopalu. Koľko ľudí dnes zabila? Koľko litrov krvi steká po odznaku ktorý jej práve generál pripol na hruď? A koľko litrov nevyronených sĺz si bude večer pripomínať ich pamiatku?
„Koľko mužov v mojej jednotke padlo?“ opýtala sa potichu keď zabočila za roh smerom k svojej izbe.
„Ani jeden...ako vždy“. Poručík Taihun vyšiel z prítmia náprotivnej budovy a dlhými krokmi dobehol svoju veliteľku. „Chráni ich predsa Anjel smrti“, silene sa zasmial a postrapatil si vlasy na zátylku snažiac sa pôsobiť bezstarostne.
„Neznášam tú prezývku.“
„No tak to je škoda pretože všetci ostatní si vás ňou chcú uctiť majorka,“ nadhodil, pokúšajúc sa trochu odľahčiť situáciu, avšak zdalo sa, že bez účinku „Si pre nich ako talizman, anjel ochraňujúci ich pred smrťou. A občas prinášajúci smrť nepriateľom.“
Spoločne vošli do tmy jej izby.
„Spravím ti kávu?“ ponúkol sa Taihun. „Alebo si dáš radšej niečo tvrdšie? Na oslavu dnešného víťazstva.“
„Káva by bola fajn...“
História je v podstate iba sledom neustále trvajúcich vojnových konfliktov. Je možné že ďalšou konštantou v živote je vojna? Nie. Vojna sa nedotýka všetkých, preto nemôže byť konštantou. A ani nemôže patriť do rovnice. A čo boj? Človek predsa bojuje stále, či už proti iným alebo sám so sebou.
Sám...bojuje sám? Alebo je vždy niekto na jeho strane? A bojuje vôbec?
Nestálosť bojovania spôsobuje, že je táto životná veličina premenná. Ak je premenná, nedá sa presne určiť a preto je neznáma, kým sa neaplikuje na konkrétny život a teda sa nedosadí konkrétne reálne číslo. Konečné číslo však možno dostať až po smrti a teda mimo časovej priamky ohraničujúcej našu rovnicu. Preto musí byť boj v živote neustálou premennou. Prvá neznáma, b(boj).
Ďalší obranný útok bol naplánovaný o dva dni. Zvyšky 84. divízie, spolu s ďalšími dvoma divíziami, presunuli pod priame velenie generála Rafa, ktorý pre nasledujúci deň nariadil povinný oddych spojený s možnou vychádzkou.
Arila bolo jediné nezbombardované mesto v okruhu 100 míľ od základne. Markl Klemp nemal rád to mesto, aj keď na ňom nebolo nič čo by človek mohol prirodzene či podmienene neznášať, preto sa rozhodol využiť svoj voľný čas radšej na strelnici.
„Deväť zásahov na desať rán, to nie je zlé,“ ozval sa spoza neho hlas poručíka Taihuna. Markl zasalutoval. „Piánko kamarát, máme predsa voľno,“ zasmial sa poručík a vytiahol svoje uzi. „Môžem sa pridať?“
„Samozrejme.“ Markl trochu ustúpil aby urobil poručíkovi miesto pred terčom. Taihun sa strojene postavil a vyprázdnil do terča takmer celý zásobník. „Nie zlé,“ spokojne sa zasmial. V strede terča vytvárali diery po jeho nábojoch obraz srdca.
„Len chlapi môžu voľný čas medzi strieľaním na ľudí využiť streľbou do terča.“
„Aaa, naša anjelská majorka?“ rozžiaril sa Taihun. „Pridáte sa?“ Merisa ho prebodla pohľadom. Markl znova zasalutoval, tento krát aj s formálnou odpoveďou.
„Poručík, boli by ste taký láskavý a obohatili ma svojou prítomnosťou v prieskumnom stane?“
„To znie vzrušujúco. A čo ideme skúmať?“
„Plán zajtrajšieho presunu na útočné pozície,“ odpovedala majorka vecne.
„Aha. Tak to si veľa zábavy neužijeme. To je ale škoda...“
Majorka vytiahla svoj glock a namierila poručíkovi na čelo. „Mohli by ste sa aspoň tváriť, že to beriete vážne?“
„Hej hej, veď už sa tvárim,“ bránil sa Taihun a rezignovane dvihol ruky nad hlavu. Pravý kútik Merisiných pier sa jemne dvihol a vypálila. Šesť nábojov preletelo poručíkovi Taihunovi tak blízko pri uchu až mu odstrelilo jeden z mnohých neposlušných odstávajúcich prameňov svetlej štice. Majorka odložila zbraň a odišla, ticho nasledovaná poručíkom Taihunom.
„Ja viem, že je dôležité aby sa o tom nikto nedozvedel, ale mohla by si mi nabudúce nevyraziť ušné bubienky?“ nadhodil Taihun len čo zašli za roh.
„Obávam sa, že nemohla,“ uškrnula sa Merisa a ďobla ho prstom do rebier.
Markl sa znova postavil pred terč. Uprostred srdca, ktoré urobil poručík Taihun bola šiestimi nábojmi vydierkovaná krivá deliaca čiara.
Všimol som si to už dávno. Vždy keď sa na ňu pozrie prezrádza ho každučký sval. Nerozumiem tomu. Ako môžu dvaja ľudia uväznení v hrôzach a nezmyselnosti vojny cítiť k sebe to čo Hum Taihun a Merisa Shilon? Ako to vôbec za akýchkoľvek okolností môžu vzájomne cítiť dve ľudské bytosti. Možno je to preto, že celý môj svet tvoria čísla a na ne viazané fakty. Možno to je dôvod prečo nepoznám takýto stav, prečo nie som schopný takto milovať. Dokážem vôbec milovať? Nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Nemal som čas uvažovať nad hlúposťami ako je láska. Čo je to vlastne láska? Všetci o nej hovoria, všade sa o nej píše a ja mám stále pocit, že v skutočnosti nikto nevie, čo presne to slovo znamená. Som jediný ktorý jej nie je schopný? A...naozaj jej nie som schopný? Veď predsa mám rád svojich rodičov...Alebo sa to neráta? A prečo by sa nemalo? Môže byť predsa viacero druhov lásky...
Ak je však láska v istom množstve prítomná v každom živote, potom nevyhnutne patrí do jeho rovnice. Druhá neznáma, l(láska).
Vojaci padali jeden za druhým ako kocky domina. Postup sa stal takmer nemožným. Plán počítajúci s výhodou momentu prekvapenia padol v okamihu, keď ponad tanky vedúce kolónu preletelo nepriateľské prieskumné lietadlo.
Jednotka majorky Shilon bola spolu s jednotkami kapitánov Dentla a Friga v prvej línii. Ani Anjel smrti už nebol schopný ochrániť všetkých svojich podriadených. Ako prvý padol Karavaji, ktorého zablúdená guľka trafila do ľavého oka. Jeho mŕtve telo sa skotúľalo rovno k Merisiným nohám. V Modese sa rozpútalo peklo.
Markl Klemp si už tretíkrát vymenil zásobník svojho samopalu. Keby sa mu len podarilo presekať si cestu k troskám banky... . Nepatrne sa postavil a pri pokuse dostať sa z nekrytej pozície vystrieľal ďalší zásobník. Bol pripravený hodiť sa za stenu pred ním, keď zrazu pocítil prudkú bolesť v ramene. Guľka mu preletela skrz svaly tesne pod kľúčnou kosťou a jej náraz ho odhodil priamo na kopu tehál kedysi formujúcich západnú stranu banky. Strela z protitankovej päste zasiahla neďaleký tank. Stena nad Marklom sa zatriasla a jej horná časť sa zosypala, pochovajúc ho pod tenkou vrstvou rozrušeného muriva.
To je ono? To je všetko? Teraz zomriem a viac nič? Život je naozaj zvláštny. Na čo sme na tejto zemi ak sa všetko jedného dňa z ničoho nič skončí? Aký je zmysel tohto všetkého?
Posledná a najväčšia neznáma v živote je život sám...
Každý život je výnimočný, pretože v každom sa hodnota troch základných neznámych mení a tým nám zakaždým poskytne iný výsledok. Preto aj keď poskladáme bezchybnú rovnicu, ktorá by ho vyjadrovala, jediná konštanta smrti nám zabezpečí iba minimálne ohraničenie množiny možných výsledkov. A preto...
„Klemp. KLEMP! Vstávaj chlape. Alebo tu chceš ostať ležať naveky?“ Poručík Taihun ho zdrapil za zdravú ruku a vytiahol na nohy.
„Čo...čo sa stalo? Vyhrali sme?“ Markl sa nechápavo obzeral, držiac sa za prestrelené rameno. Všade dookola boli roztrhané mŕtve telá, rozsypané budovy, zničené tanky a obrnené vozy.
„Ak je prežiť výhra tak áno.“
„Je v poriadku?“ Majorka Shilon sa dotackala podopierajúc kapitána Dentla.
„Nič mu nie je, len si trochu zdriemol,“ usmial sa na ňu poručík a prehodil si cez plece bezvedomého seržanta Porika. „Poďme, vypadneme odtiaľto skôr ako sa niekomu od vedľa rozjasní a zajme nás.“
Markl prikývol, podišiel k majorke a zdravou rukou podoprel raneného kapitána z druhej strany.
„Hej Klemp, niečo ti vypadlo.“ Poručík sa zohol a vytiahol z prachu malý zelený zošit.
Markl podišiel k nemu. „Ďakujem pane.“ Trasúcou sa rukou si vzal zošit, vytiahol polámanú ceruzku a na poslednú stranu napísal:
Rovnica má nekonečne veľa riešení...
Napínavý príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
2
Vynikajúce ako prekrásny zákusok s horkou príchuťou, ako život sám
3
Parada Napisala si to velmi dobre.. bavilo ma to od zaciatku do konca
Napíš svoj komentár
Nakoniec mi to vyznelo viac o živote než o vojne
A bolo to oveľa lepšie než aké si mi to prezentovala keď si mi o tom hovorila