Konkurz bol mojím špendlíkom

Človek si myslí, že to ako pôsobí je totožné s tým kto je. Ale kdeže. Všetky vrstvy falošného sebavedomia sa rozpustia v cudzej situácii rýchlosťou svetla a nafúknuté ego sa zmrští natoľko, že už nemôže nahrádzať pávie oká.

To je tak keď si človek začne o sebe myslieť čo si o ňom myslí a nechá svoj pohľad odlákať samím sebou od skutočných nedostatkov.
A tak si tam stojíte, trasúc sa so spotenými dlaňami a pozeráte ako jeleň na svetlá približujúceho sa auta, a aj keď stoja, prisahám, že sú tými narýchlejšie stojacimi ľuďmi aký ma kedy mali tú česť prepadnúť a vyľakať behom pouho pouhých 10 sekúnd.

Som si vedomí, že človek by sa nemal báť ľudí a nemal by sa báť kričať, no keď ste príliš ponorený v ich pohľadoch tak pľúca proste stratia potrebné kapacity na roztiahnutie a hlas stratí rovnováhu.

Potom si spomeniete, že "fuck, ja mám strach z verejných prejavov, čo robím na konkurze ?".

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu