Skoč,rýchlo skoč,nech to máš za sebou. Nie nemôžem. Čo keď sa rozhodnem zle? Budem smrti ľutovať. Veď ti ublížil. Chceš ho mať na očiach? Nie nechcem. Tak skoč. Budeš na neho stále mysleť.Ale ja ho mám stále rada. Ale on ťa zradil.Dá sa to napraviť. Porozprávavme sa o tom. A stretneš ho s jeho novou priateľkou, že? To by som neuniesla. No tak skoč! Nemôžem, čo moji rodičia? Keď sa zabiješ,budeš mať od všetkého konečne pokoj. Nemôžem.…
Skoč, vykašli sa na ten otrasný život. Nemá cenu tu žiť. Máš pre čo? Nemáš..Skoč!! Po chvíli zavládlo v údolí ticho…po chvíli bolo prerušené krikom a zase zavládlo ticho..bolo po všetkom.
Dievča skončilo v útrobách údolia. Pohltená vnútorným hlasom a utrpením.
Len čierni havrani poletovali nad týmto miestom a šířili túto zvesť ďalej a ďalej.. Oblohu po chvíli zakryli čierne mračná a tažký letný vzduch pretrhli kvapky dažďa. Havrani sa stihli schovať,ale telo ďalej bezvládne ležalo.Vlasy,spadnuté do tváre,chvíľami vlhli a na starom vyťahanom tričku sa zväčšovali škvrny od krvy.. A ona to videla. Stála alebo sa skôr vznášala nad svojim telom.už nemala svoje telo,ale dušu áno. Stala sa dušoui. Ale nie je duša viac než telo?
...cítila pocit prázdnoty..také,že už nie je vo svojom tele,môže letieť kamkoľvek. Môže sa ísť pozreť kamkoľvek..Čo robia jej príbuzní? Smútia..? Vie , že zomrela?..ďalej prišiel štastný pár. Chlapec a krásne dievča. Sadli si na deku, ktorú so sebou privezli na bicykli. Ľahli si a začali sa mazliť. Dievča sa otočilo a pozrelo dole do údolia. Uvidela ju. Uvidela telo dievčaťa,už dokonale premočené dažďom a krvou. Zakričala,chlapec nechápal co sa deje,a dievča mu ukázalo prstem smerom na telo. Obidvaja utiekli... Telo bez duše ďalej len ležalo..a duša sa vznášala ďalej a ďalej...
...Ľahký vietor ju odfukoval ďalej od jej tela....Na chvíľu zaváhala.Naozaj sa chce vzdialiť? Zanechať svoje telo len tak ležat? ...Ale potom len splynula s vánkom a plávala..najskôr nad lúkami a rybníkom..ale potom začala naberať výšku.. naraz videla pod sebou mesto, kostolnú vežu, celý kraj ako na dlani.... Chcelo sa jej plakať, bola zmätená, nevedela čo chce, ani kam mieri...lenže nemohla robiť vôbec nič...Bola v rukách vzduchových vírov....
....jej dušou prefukoval studený vietor..skôr ako uvidela svoje telo,ako bezmocne leží v krvi,uvedomila si,že je mŕtva..že sa už nikdy nevráti do svojho tela .Chcem späť!!! Ale to nepomohlo...je preč navždy..tearz bude len plávať mezi mrakmi a pozerť sa na svet, na svet, ktorý chcela opustiť, ktorý opustila a už sa do neho nenavráti..teplá slza jej urobila nesúmernú a neviditenľú čiaru na tvári...
Stálo to za to? Je toto to, čo som chcela? Ako som si vlastne peedstavovala smrť? Je to vyslobodenie? Utrpenie? Dostanem sa do neba? Pekla? A existujú tieto svety vôbec?Myšlienky vírili kolom dookola a ona bola stále zmätenějšia....
Začínala toho ľutovať...začínala si uvedomovat, že jej bude chýbať rodina. Jej maminka, ktorá jej vždy pomohla, vždy jej poradila, niekdy vynadala, ale v jadre mala pravdu.
Ocko...moc si s ním nerozumela, ale bude jej chýbať..mal dobrý zmysel pre humor..s bratom sa stále hádala...ale teraz....cíti k nemu lásku-súrodeneckú lásku..
Oči sa jej zaliali slzami..ďalej a ďalej ju vietor odfukoval..vzďalovala sa..ten pocit prázdnoty sa čím ďalej prehlboval.... je koniec..
V diaľke sa ozvalo húkanie....tútútútútútútútútútútú..... otočila sa..uvidela sanitku ako ide k jej telu. Od niekiaľ sa ozval hlas..."máš možnosť sa vrátiť keď chceš, musíš sa len včas dostať ku svojmu telu".
Áno, áno! chcem.....
Skúšala sebou pohnúť...neišlo to...fúkal moc silný vietor..neišlo to.
Už už bola pri svojom tele...prekonala tú mocnú silu vetra..tešila sa na svoju rodinu,ako jich všetkých objíme a pobozká.Bratrovi povie že ho má veľmi rada,že bez neho nemôže byť.Rodičom,že ich nikdy neopustí.. Ale...Uvidela ako ľudia zo záchranky sa postavili a kráčali ku svojmu vozu..
Nie,nestihla to.Nejaká mocná sila ju odvanula preč od svojho tela.Plakala.Už nikdy sa neuvidí so svojou rodinou...nie to predsa nechcela to nie! Bolo neskoro, neskoro na nejaké prehodnoťovanie svojej smrti..už to nejde vrátiť. S touto myšlienkou sa nechala uniest ľahkým letným vánkom nasiatym dažďom. Už je koniec....
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
lynettka
19. 12.decembra 2007 15:00
aj toto poznáma je to super príbeh
3
Je to velmi pekny a dojemny pribeh. Po smrti ale je nebo alebo peklo a to nie je iba niaky vymisel, preto prosim vsetkych aby nerobili to čo by mohli navzdy lutovať.
Napíš svoj komentár