Arleta bola výnimočná. Hoci som sa bránila po toľkých oplakaných psoch znova sa na nejakého citovo naviazať, voči jej chlpatej hlave a svetlým jantárovým očiam som nedokázala byť imúnna. Bola canisterapeutom telom i dušou, milovala prácu s ľuďmi. Našej rodine bola oddaná a nikdy nedopustila, aby niekto z nás bol smutný. Prišla, pritúlila sa, niekedy sa doslova vytrepala až na človeka, a liečila. Odvádzala z nás negatívnu energiu, aj keď ju to vyčerpávalo. Bola šťastná, keď nás mohla milovať.
Nemám silu písať o tom, ako skonala. Prešla si peklom a veľkými bolesťami. Do smrti nezabudnem na to, ako som ju naposledy videla. Ležala mŕtva v debničke s vyplazeným jazykom, mokrá a studená, a po nej zúfalo lozili 3 len niekoľkodňové šteniatka. Hoci sme do poslednej chvíle dúfali a verili, mamina nad ňou sedela deň noc a vymieňala jej infúzie, nosila ju na rukách von nech sa vyvenčí, Arleta svoj boj prehrala. Prišli sme o ňu...
Ak máte psa, choďte ho objať. Dajte mu celú lásku sveta. Zajtra už možno nebude príležitosť. Smrť si nevyberá...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
no2
22. 3.marca 2013 12:19
luto mi je ...
2
úplne si mi pripomenula moja Aidušku, vidieť ako len leží a vedieť že už jej niet pomoci len jej zjednodušiť zomieranie podloženým deky pod ochabnuté telo a pár láskavých pohľadov, všetci mi neskor hovorili že mám byť šťastná že mám malé šteniatko, ale to nechápali ako som ľúbila Ajdušku,momentálne mám Jessy 5 rokov a už teraz keď pomyslím na to že tu raz nebude mám slzy v očiach.....
4
To je mi veľmi ľúto. Taký je žiaľ údel našich maznákov - prežijeme ich...
Napíš svoj komentár