a ja som mu ubližovala.
odlupovala som jeho starú kôru z nízkeho pňa
a lámala som mladé výhonky, ktoré sa rodili pravidelne v jari.
sedávala som pod ním na kameni
a ukrývala som sa do jeho objatí keď pršalo.
potichúčky som čakala, kedy a z ktorej dierky spomedzi listov
na mňa padne nejaká kvapka.
ale on ma starostlivo ochraňoval,
dával pozor na malé nezbedné dievčatko,
ktoré ho aj cez to všetko chodilo každý víkend polievať.
až sme sa skamarátili
sťažovala som sa a plakala.
bol to jediný živý tvor, ktorý ma počúval,
neodporoval mi, chápal ma a bol tam vždy pre mňa
veselo som sa vešala na hrubé konáre
a ako išla jar za jarou
postupne som sa začala tešiť z nových výhonkov
skoro na jeseň som trhala strapce ešte kyslého hrozna
a hádzala si bobuľky do vzduchu aby som ich ústami mohla zachytiť.
všetko čo popadalo som starostlivo dvihla a skúšala som to znovu.
keď sa jeseň končila, oberala som posledné prezreté hrozno
a nosila ho susedom, pouličným mačkám a psom.
lístie som zametala dvakrát do týždňa a odnášala na kompost.
v zime som sa dívala ako moje obľúbené konáre zasypal sneh
a cítila som sa ako v rozprávke.
snehová perinka nad hlavou
a medzi nami stále tá neobyčajná láska
no potom sme sa presťahovali
a môj vinič som musela opustiť.
posledný krát som ho objala a odišla so slzami na krajíčku.
už nikdy viac sme sa nevideli,
ale raz, sľubujem, prídem ho navštíviť a spýtam sa,
či je tu niekto, kto sa o neho stará tak s láskou, nehou a obdivom,
ako som to vtedy robila ja
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
22. 10.októbra 2012 16:38
to je ono, takato versovana proza sa mi paci! ziadne temnoty, len pekny pribeh o laske qinicu
Napíš svoj komentár