Takto, ešte raz. Počkať chvíľku. Začali sme príliš z ostra. Ale...Nemám rád klišé. Mal by byť nejaký úrad, alebo ministerstvo, ktoré by vynovovalo a redigovalo (ak "redigovať" znamená čo si myslím, že to znamená) klišé frázy. Staré by vylučovalo, nové pridávalo a tam, kde by ku fráze nenašlo alternatívu by zasadlo konzorcium (ak "konzorcium" znamená to, čo si myslím, že to znamená). Konzorcium by malo za úlohu násť novú, vhodnú frázu namiesto klišé frázy. A keby zlyhalo, všetci by boli sťatí. Nech to je brané seriózne. Lebo slovo je ostré ako meč. Ale aj meč je ostrý ako meč. Tak nech to všetci vedia. A okrem toho, aj pri fráze "ostrý ako meč/žiletka" by už malo zasadnúť konzorcium. Nadišiel čas.
Začal som pozerať horory. Najprv som prepozeral môj obľúbený "Prípad číslo 39", oou. OOU! Nie som žiaden odborník na horory, ak nerátam svoj vlastný život, ale musím povedať, že prípad čislo 39 je najlepší horor čo som zatiaľ videl (a počul, keďže to nepozerám na mute, ty nechápavý jebák! Pardon pardon, ten môj temperament, občas vyskočí ako čertík zo ška....ako žaba z potoka, chcel som povedať. Žaba de la potok, rozpusťte konzorcium. Nateraz).
Takto. Moment. Sekundičku (ako by povedal...veď-viete-kto). Musím najprv zverejniť objav roka 2026. Pretože tento rok mi došlo, že slovo "brandža" je odvodené od slova "branch" čiže vetva. Je to z mojej brandže. A teda z mojej vetvy. Čiže najprv som sa chcel pochváliť.
Naspäť k prípadu číslo 1 a potom k prípadu číslo 39. V prípade číslo jeden sa vráťme naspäť k autu narazenému o strom pri ceste zo začiatku tohto blogu. Nie, nehovorím o influencerskej nehode, kde vraj osoba šla na 80tke zhruba 2 machy. A okrem toho, niekde som to len započul, možno to je volovina, no som ochotný tomu veriť. V aute je však zakliesnený muž. Mŕtvy. Aairbag zlyhal a cez mužovu hlavu je ako kopija zapichnutá vidlica, ktorou bol volant upevnený k riadiacemu onému, doske či čo to je. Nejaký zvláštny autotuning, zrejme. Kopija vchádza mužovi hlavou dnu, mierne posúva pravé oko smerom von z hlavy a vychádza zozadu von takmer presne v strede lebky. Inšpektor Janáček sa skláňa nad mŕtvolou, pri sebe má svojho asistenta Pavla. Na chvíľku sa zahľadí na hroznú scénu, priblíži svoju hlavu skúmavo k hlave mŕtveho. Vyzerá to akoby mu chcel pošepnúť posledné slová, alebo dať bozk na rozlúčku. Potom sa zamyslí, pozrie na svojho asistenta, potom na hodinky a povie
"Zabil ho stres. Čas smrti, dvanásť dvadsať šesť".
SPOILER ALERT. Celý zvyšok blogu sú spojlery. Ak si chceš pozrieť prípad 39, okamžite prestaň čítať, vypichni si oči, zatvor notebook a hoď ho do práčky a potom do sušičky a potom do mikrovlnky a nakoniec do trúby na pečenie. Polož ho na zem pred najdlhšie schody, ktoré nájdeš a skopni ho dolu.
Takže... V prípade číslo 39 sa mi páčilo ako realisticky bola vykreslená časť diabla. Veľa ľudí si predstavuje diabla ako nejaké zjavné zlo. Niečo čo sa ohlási. Tak ako keď si predstavíme typického kriminálnika. Typický kriminálnik s potetovanou tvárou, na veľkej motorke oblepenej lebkami, s cigaretou v ústach a nožom, alebo pištoľou zastoknutou za pásom, ktorý aspoň tri krát za deň povie "Doriti, fízli!". Do prkýnka, hehehe.
Tu bol však diabol spočiatku veľmi milý. Navonok správaním takmer dokonalý. A tiež nebudiaci pozornosť. A ja naozaj verím, že takto diabolské veci fungujú. Ale aj veci dobra. Ostávajú mimo hlavnej pozornosti a dejú sa len tak akoby naokraj. Zlo aj dobro v nás operujú zväčša potichu. A preto v base sú všetci nevinní. A v psychiatrickom ústave sú všetci normálni. Ja nie som blázon. JA NIE SOM BLÁZON! Za všetkým stoja oni/ony (aby sme boli rodovo korektní. Veronika sa na nás práve usmieva z Europarlamentu)! Ale aj v bežnom živote, započúvajme sa niekedy do tých príbehov, ktoré ľudia rozprávajú. Koľkokrát ste napríklad počuli frázu
"A ja som ho potom prakticky bezdôvodne napadol".
"To dievča sme potom začali šikanovať, hlavne preto, že to bola hrozná sranda".
"Správal sa ku mne veľmi férovo a potom som ho obabral, lebo som chcel viac pre seba."
Takéto prípady takmer neexistujú. Aj ministerstvo je ministerstvo obrany. Určite by sme predsa nechceli útočiť. A keď chodíme na bojové športy tak sa to volá sebaobrana. Všetci sa chcú len brániť, človek by až povedal, že sa ani nie je pred kým. Všetci majú len zdvihnuté štíty a meč nedrží nikto.
Zlo v podstate neexistuje. A ak už aj musí byť odhalené, schová sa do druhých. Tým nechcem povedať, že by ľudia neboli kokóti. Potomkovia starodávneho kmeňa Kokótov, ktorí sa v týchto krajoch usadili pred stáročiami, tu žijú dodnes. Ja len hovorím, že poznávacie znamenie a hlavná zásada Satáka je, že musí ostať skrytý. A ak je odhalený, musí sa naprojektovať inam. V štýle zločinca, ktorého dostihnú inšpektor Janáček s Pavlom. Zločinec sa na sekundu zaháči, no zareaguje bleskovo "Aha, tam je sto eur" a ukáže prstom na zem za nimi. "Čo? Kde?" a kým sa obzrú naspäť, Saták je preč. Už sa nenehám hycic, ubziknem jak ščuka!
Druhá vec, čo ma na Satákovi v prípade 39 zaujalo bola scéna, ktorú si už presne nepamätám, tak ju bude len parafrázovať. Malej Satáčke hovorili niečo, že spravila niečo zlé, niečo nesprávne. Normálna reakcia zdravého človeka, je zahanbenie, že ho odhalili pri lži, alebo ľutovanie niečoho nesprávneho čoho sa dopustil. No Satáčka sa akoby bez záujmu doznala k tomu čo spravila. "Lebo sa mi chcelo".../ale bolo to nesprávne/..."No a?".../no ale tak by to nemalo byť/..."Ale ja som chcela". Toto bolo tak PERFEKTNÉ. Do bodky. Aj tá ľahostajnosť v hlase. Ľahostajnosť, že má človek pocit, že on sám niečo nepochopil, že mu nejaká časť toho čo sa stalo ušla a všetko sa hneď a zaraz určite vysvetlí. Tá arogancia, že vlastne on Satáčku otravuje keď jej vysvetľuje, že povedzme nemá zabíjať domáce zvieratká, alebo podpaľovať domy. Ja som totiž jedného takého Satáka už v živote stretol. Z mäsa a kostí. Ale tento film mi ho pripomenul takmer na 100 percent. Ten človek by mohol niekoho prejsť autom a ani by nepribrzdil. A keby ste sa ho spýtali "Ale prečo si ho prešiel?"..."Nechcelo sa mi spomaľovať.". A jeho zdôvodnenie väčšiny vecí bolo dobodky "...lebo som chcel/nechcel". Nič viac. Jednoducho niečo chcel, alebo nechcel urobiť a všetko ostatné bolo jedno. Och ako mi ho to pripomenulo. "...lebo sa mi chcelo". Zrejme sa to v reálnom živoťe volá ASPD, psychopatia.
Ale aj prepínanie medzi falošne dobrým zovňajškom a skazeným vnútrom bolo stvárnené pekne. Keď malá Satáčka príde za svojou pestúnkou do izby a tá sa schováva pod posteľou. Satáčka poľahky odtisne poličku, ktorou sa pestúnka zatarasila, akoby nič nevážila, rovnako ľahko zapichne šrubovák hlboko do plávajúcej podlahy "až po koreň" (och áno, saj láska. Pardon, nejaké asociácie sa mi tu vybavili s tými frázami). A potom sa pozrie pod posteľ, no keď sa v zábere znova objaví Satáčkina tvár, vôbec nie je démonická. Má na tvári hravý, detský úsmev. "Ách tak tu si, už som sa divila, kde si sa schovala haha. Ideme sa hrať?". Aj toto prepínanie medzi Satáčkou a anjelikom je skutočné. V jednej sekunde ten človek dokáže niekoho zvoziť pod čiernu zem, vrieskať na neho, ponadávať mu trebárs aj na celú rodinu, možno ho aj zmlátiť. A o desať sekúnd sa s ním rozpráva akoby sa nič nestalo.
Satáčka nezabíjala ľudí pomocou sily, ale halucináciami a strachom. V podstate ich zmanipulovala. A až keď nakoniec jej pestúnka prestala veriť manipuláciám a prešla cez pomyselný kamión, čo jej autu zahatal cestu, až vtedy dokázala Satáčku zabiť. Satáčka vlastne vtiahla ľudí do svojej vlastnej reality a kým jej verili, tak sa tá falošná realita stala skutočnou aj pre nich. Nakoniec na to väčšinou doplatili.
Pôvodní rodičia Satáčky hovorili pestúnke "Vybrala si vás, protože jste dobrí lidi!". A tu ukončím tento blog. Tak kľudne čítajte. Prečo práve vy? Nuž, vybral jsem jsi vás, protože jste dobrí lidi!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár