Mamina je v kúpeľni a plače. Počujem kroky. Oco vchádza do kúpeľne a spytuje sa, čo sa stalo? Ako odpoveď dostane nepekné slová do jeho nevinných uší. V zúrivosti odchádza. Plač ešte chvíľu pokračuje a potom pomaly utíchne. Nevnímam ho, pretože je dosť častý u nás.
Ešte stále nehybne ležím a utápam sa v samom sebe. Zrazu sa strhnem a vyskočím z postieľky. Nehľadím nikam, iba potichu schádzam po schodoch mieriac do kuchyne. Ešte rozospato neviem čo vlastne chcem robiť. Aha raňajkovať! Zo špajze si prinesiem cereálie a mlieko. Dávam vodu na kávičku. Nalievam si mlieko do cereálií, „to je ešte málo“ zamrmlem. Kým sa voda varí, stojím v pyžame pri kuchynskom okne a hľadím von. Všetko je nehybné, zasnežené a pokryté vrstvou hmly. Všetky stromčeky a stromiská, strechy staručkých domov, všetko. Je to neskutočne nádherné ale neviem si ten pohľad užiť. Poviem si iba: „ hnusný robot“. Mám tým na mysli samého seba, svoj nedávny život ktorým som žil. Nechcem sa k nemu vrátiť, nikdy, ale asi nie je iná cesta. Predtým než vynesiem mlieko, „ešte trochu“ a prilejem do cereálií. Sŕkam horúcu rannú kávičku a mám strašnú chuť si zapáliť vonku na čerstvom vzduchu. No nie je čo a tiež by som sklamal tým sám seba a hlavne mojich rodičov. Namiesto toho beriem rannú dávku sprejov na astmu a tabletky. A deň sa môže začať. Predtým ako odídem von z kuchyne, otváram okno aby som sa nadýchal chladného vzduchu, vdychujem ho plnými dúškami a je to skvelý pocit. V ušiach počujem iba tisíce kvapiek, ktoré dopadajú na zem z topiaceho sa snehu na strechách a stromoch. Je mi to jedno. Zatváram okno.
Vchádzam do kúpeľne, zapínam ohrievač a púšťam si hudbu z notebooku. Takú melancholickú pomaličkú. Ako bez duše stojím polonahý nad ohrievačom a premýšľam, zožieram sa, niečo vo mne pomaly ale isto zomiera.
Vchádzam do sprchy. Púšťam na seba horúcu vodu, ktorú tak milujem. Je zvláštne, ale neužívam si to. Prepadáva ma úzkosť, „všetko je to moja vina“. Plačem. Takto som už dávno neplakal, moje srdce plače, to nie ja. Ten najúprimnejší a najsilnejší plač, ale tichučký. Opieram sa čelom o kachličky, oči mám privreté a vypúšťam emócie. Leťte, ste slobodné...
Otvárajú sa dvere. „Do kedy tu budeš?“. Voda zmýva posledné slané kvapôčky. „Ešte chvíľu“, znie odpoveď. Upokojím sa nakoľko len viem, vychádzam, utieram sa, suším vlasy atď... (ako robot). Obliekam sa, sadám za notebook, zapínam Facebook, kukám emaily, stav poradovníku pre ubytovanie na mladej garde a birdz. Nič nové, chvalabohu. Čítam novinky na Facebooku. Príde mi správa. Od NEJ. Z viet vyžaruje číra nenávisť a hnev. Stále viac verím tomu, že je to všetko moja vina... a stále verím že existuje cesta na ktorej sa raz stretneme.
P.S. Prepáč že ťa milujem najviac na svete. Dúfam že raz mi moje konanie odpustíš, ale musel som. Neexistovala iná cesta, nie. Je mi veľmi ľúto, čo sa deje teraz. Odpusť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár