Spomienky

„Povedz mi prosím znova náš príbeh.“ prosíkalo malé, asi 10 ročné dievčatko ležiace v posteli do čierneho plášťa zahalenú postavu.
„Ale veď ho už poznáš naspamäť!“ odvetila postava príjemným a zvučným ženským hlasom.
„Prósííím!“ neprestávalo dievčatko dobiedzať.
„No tak dobre...“ rezignovala žena, „A kde mám začať?“
„Od začiatku, prosím!“
„No čo už mám s tebou robiť?!“ znela pobavená odpoveď ženy „Ale teraz už si ľahni a počúvaj.“

„Bola som ešte omnoho mladšia ako ty, keď mi vladykovi žoldnieri zabili rodinu aj všetkých známych. Musela som utiecť a nejako sa pretĺkať životom.
Trvalo mi niekoľko dní, kým som sa odhodlala vojsť do mesta a aj tam som sa musela neustále skrývať, kvôli mojej odlišnosti od iných ľudí. Kradnúť, aby som mala čo dať do žalúdka a občas aj zabíjať, aby som unikla vlastnej smrti.
Po nejakom čase si ma všimol člen cechu zlodejov a napriek mojej podobe si ma akoby adoptoval. Učil ma zlodejskému povolaniu, boju, skrývaniu a plíženiu, ale aj čítať, písať, obchodovať, a dokonca aj trochu pracovať s mágiou, ktorej on hovoril alchýmia.
Za všetko, čo ma naučil a čo mi dal odomňa chcel len tri služby. Musela som mu pomáhať pri jeho práci a v domácnosti a robiť mu spoločnosť. Zlodejské úlohy som neskôr už zvládala aj sama. A bola som rada, keď sa mi podaril nejaký pekný kúsok, lebo som sa mohla tešiť na jeho pochvalu.
Žili sme takto pekných pár rokov. Ja som vyrástla a on zostarol.
Pri jednej akcii sa však všetko pokazilo. Zazreli ma keď som kradla, a aj keď som prenasledovateľom zmizla, zistili kde sa skrývam a išli si po mňa.
Bola som práve na poschodí domu a dávala som si dohromady výstroj, keď som začula búchanie na dvere. Krátka hádka, potom už len chrčanie môjho učiteľa a zvuk ťažkých krokov po dome. Z izby som vybehla len s dvoma dýkami rovno pod nos jednému zo žoldnierov.
Vyvalil na mňa oči a asi chcel aj niečo zakričať, ale nestihol. Ešte skôr, než dopadol na podlahu boli steny a moje oblečenie celé od krvi. Zbehla som rýchlo na schodište a na dolnom konci som zazrela môjho pestúna s prerezaným hrdlom v kaluži krvi...“ žena sa na chvíľu odmlčala, aby si osviežila hrdlo hltom vody a pokračovala, skôr pre seba, ako pre spiace dievčatko.
„Myslím, že ešte teraz sa v Irite rozpráva príbeh o duchovi starého zlodeja, ktorý zabil svojich vrahov, lebo chceli zabiť jeho chránenkyňu a ich telá zaniesol vladykovi až pred bránu...“ žena v plášti pohladkala dievčatko po tmavých vláskoch a uhladila jej prikrývku.
Potom potichu odišla z izby ku výčapu, objednala si niečo na pitie a sadla si do najtemnejšieho kúta hostinca. Dobre však vedela, že jej snaha utopiť vo víne spomienky, ktoré sa jej vždy po takýchto rozprávaniach znova objavujú pred očami bude marná.
Vystupovali akoby z hmly priamo pred jej oči.
Mŕtvola jej pestúna, krvavé besnenie, sedem mŕtvych vrahov. Slzy a vzlyky nad telom jediného človeka, ktorý prejavil aspoň trochu solidarity a lásky.
Spomínala aj na útek z mesta a únik pred prenasledovateľmi, krvavé boje s žoldniermi najatými cechom i vladykovými vojakmi. Úteky mestami, lesmi, pláňami aj horami a nájdenie Kiry...


Osamotené dievčatko sediace medzi spálenými domami a plačúce nad už pomaly sa rozpadajúcimi sa mŕtvolami...
Bolo jej dievčatka ľúto, a pretože v nej videla samú seba s pred niekoľkých rokov, ujala sa jej. Život sa ku obidvom zachoval rovnako surovo a preto jej darovala všetku svoju lásku a nehu. Postarala sa o dievčinu a naučila ju prežiť rovnako, ako sa to naučila ona.
Ako tak sa im podarilo utiecť lovcom od cechu a vladyku a dostať sa do Orlinu, kde teraz prenocujú a ráno budú utekať ďalej.
-Možno až do konca života!- napadlo žene v plášti a vydesene zdvihla hlavu od pohára do ktorého až doteraz upierala pohľad.
„Alebo možno aj nie.“ Skonštatovala pri pohľade do hostinca. Bol takmer ľudoprázdny, aby pár na mol opitých štamgastov pochrapávalo pod stolmi a pred jej stolom stál muž v čiernom kabáte a rovnako zafarbených nohaviciach. Všetko v okamihu pochopila: -Našli nás!-
„Dobre...“ vyhlásila „...pôjdeme si svoje problémy vyriešiť von, ale sľúbte mi, že dievča necháte na pokoji.“
„To dievčisko nás, ani cech nezaujíma. Zato TY si porušením našich zákonov!“ znela drsná odpoveď čiernovlasého muža, „Vstávaj a poď! Vonku už na teba čaká jednotka ozbrojencov, tak sa nepokúšaj o hlúposti.“
Žena sa postavila od svojho nedopitého vína a nechala si skĺznuť kapucňu až na plecia. Ozval sa neveriaci povzdych hostinského, jedného z dvoch ľudí, ktorí boli ešte schopní vnímať. Pod kapucňou nebola tvár ženy ako predpokladal, ale tvár niečoho, čo sa vzdialene podobalo tigrovi. Dali sa rozoznať ľudské črty, ale celú pokožku zakrývala oranžová, čierno pruhovaná srsť a dlhé čierne vlasy padajúce až na plecia zakrývali mierne zašpicatené uši.
Stvorenie, lebo teraz by to už nikto prítomný nenazval ženou, si strhlo rukavice a objavili sa krátke prsty, na ktorých konci sa zaleskli pazúry. Vôbec sa nepodobali na ľudské nechty. Boli dlhé aspoň štyri centimetre a zašpicatené rovnako, ako majú divoké šelmy.
Úplne nehlučne vyšla žena nasledujúca vojaka von do dažďa. Tam na ňu už čakala skupina vojakov s vytasenými mečmi.
Ešte si ani nestihla zvyknúť na temnotu okolo seba a už ucítila tvrdý kopanec do brucha.
„To máš za našich priateľov ty suka!“ vyštekol na ňu vojak, ktorý ju kopol.
Znova sa postavila, aby mohla až do konca čeliť svojim protivníkom so zdvihnutou tvárou, a aby neurobila hanbu svojmu učiteľovi. Práve vtedy si všimla, že od steny len niekoľko metrov nad ňou sa odlepil tieň a dopadol na už znova útočiaceho vojaka.
Kira hneď pri dopade vrazila svoju dýku vojakovi do krku a už sa aj otáčala na ďalšieho. Bolo až nepredstaviteľné, ako ľahko malé, možno 10 ročné dievčatko ukončilo život o dvadsať rokov staršieho skúseného žoldniera.
Dážď vody zmenil svoju farbu na krvavo červenú skôr, ako sa Kira aj šelma zastavili a spolu sa približovali ku poslednému ozbrojencovi. Muž takmer až skamenel od hrôzy, ktorú by tieto dve neľudsky rýchlo sa pohybujúce bytosti vyvolali aj v najotrlejšiom hrdinovi.
Akoby odnikiaľ však priletel šíp a zrazu ležala Kira na zemi a žene - šelme trčal jeden šíp z chrbta. Klesla na kolená a zobrala už polomŕtve dievčatko na ruky.
„Uteč, prosím Worn...“ posledné slová dievčiny odniesol vietor a jej telo v ženiných rukách ochablo.
Z tieňov domov a tmavých zákutí sa vynorili traja lukostrelci.
„Doraz ju.“ Drsné slová prebrali Worn zo zármutku. Nenápadne začala kresliť v blate kruh. Začula približujúce sa kroky. Jeden trojuholník vo vnútri kruhu a krížom cez prvý druhý, tak aby tvorili hviezdu. Šesť bodov transmutácie bolo pripravených. Už len položiť ruku, rozbiť zloženie látok a poskladať nanovo ako iný materiál. Hotovo!
„ASPOŇ VÁS ZOBERIEM ZO SEBOU DO PEKLA.“ zaznel posledný výkrik ženy a zároveň šelmy menom Worn tesne pred silným výbuchom, po ktorom vzniklo nové údolie v inak rovinatej krajine.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu