Nikdy som ju nemala rada, vzbudzovala vo mne priveľa túžby. To ako jej vlasy splývajú po pleciach, to ako chodí, ako dýcha. Privádza ma do šialenstva. Ale ja som len vzduch, len nevýrazná šedá myška. Okuliare s hrubými rámami, strojček na zuby a tvár zjazvená od akné mi na príťažlivosti určite nepridávali. Vedela som to, každý pohľad do zrkadla ma bolel. Áno, nikdy sa k nej nepriblížim. Nebude mojou, nebude mi patriť, nebudem ovládať jej život. Choď na vysokú, Ofélia, pomyslela som si. Zbavíš sa jej. Aj svojho trápenia. Konečne prestaneš byť závislá, jej tvár ťa nebude strašiť v snoch. Prestaneš milovať. Možno, Ofélia, možno...
„Ahoj Erik, máš na dnes večer nejaký program?“ počujem jej hlas. Počujem ho stále aj keď rozmazanými plačúcimi očami bežím domov. Svet sa mihá okolo mňa, je len farebnou šmuhou. Autá na mňa trúbia, ja len utekám. Nechápem. Jedna veta dokáže tak raniť. Bežím ďalej. Žiarlivosť, plač, láska aj nenávisť. Som zaslepená, aj tak ma na celej veci vábi iba klamná predstava, odkukaná z lacných filmov. Raz budeme spolu, viem to. Alebo nie? Už ani sama neviem, som stratená v myšlienkach. Doma so zaslzenými očami zaspávam.
Rozhodla som sa, spravím prvý krok. Pre lásku treba prinášať obete, táto bude tou mojou. Pozvem ju k sebe domov, pomôžem jej s chémiou, viem, že v nej pláva. Viem o nej všetko, som posadnutá. Monitorujem každý jej pohyb, každé slovíčko. Choď na vysokú, Ofélia, toto nie e normálne. Kráča oproti mne, nádherná a majestátna. Nohy sa mi podlomia v kolenách, ale aj tak v sebe cítim skrytý zdroj odvahy. „ Ahoj Ema, máš na dnes večer nejaký program?“ Chodbou sa ozve zvonivý smiech, udiera ma zvnútra do hlavy. „ Nebuď smiešna, Ofélia.“ Odchádza a ja len zúfalo hľadím na jej chrbát. Trhá ma to na kusy. Ako už po milióntykrát.
Stojím pred dverami a zhlboka dýcham. Ďalšia obeť, tá najdôležitejšia. Zazvoním. Ona otvorí dvere a len na mňa nechápavo hľadí. Pozve ma dnu. Všetko vo mne pulzuje, adrenalín mi hádam vyteká aj z uší. Atmosféra je napätá, ani jedna z nás nevie, čo má povedať. Nevadí mi to, stačí mi byť v jej prítomnosti. Je taká nadpozemská! „ Som veľmi unavená.“ Asi mi chcela naznačiť, že zavadziam. Zohla sa a zdvihla svoje žlté gýčovité topánky. Ako som tam tak stála, pocity vo mne horeli, vnútro mi vybuchlo. Zatmelo sa mi pred očami. Nevidím nič, len cítim, riadim sa inštinktívne. Som zviera...
Leží na zemi, červená krv jej vyteká z hlbokých rán po celom tele. Červená, farba lásky. Stojím nad ňou, pozerám sa do prázdnych očí. Umelé rybičky sa stále pohybujú v zakrvavenom opätku, ktorý držím v ruke. Na koberci sa tvoria desivé mapy. Premohla ma. Svojou krásou, vznešenosťou. Bola mojou, patrila mi, ovládala som jej život. Aspoň na chvíľu som bola jej jedinou. Prestala som byť závislá. Ale milovať som začala o to viac. Keby tak bola normálna a nosila tenisky, keby tak jej úsmev nebol taký nádherný, keby sa to všetko nebolo stalo, keby...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
anniedecadence
31. 10.októbra 2011 17:23
oo trochu psycho, ale dobré
Napíš svoj komentár