Po dlhšom čase opäť sa zamyslím nad blogom, ktorý som pridal v dvoch častiach, a je reakciou na jednu anketársku problematiku, čo vnímam ako pozitívne, pretože je to niečo, čo človeka vychováva, vzdeláva, a predsa posúva kdesi vpred. Vieme teda tolerovať iný názor? O čo teda ide by som sa chcel vyjadriť v riadkoch nižšie. 


Asi nie jeden sa stretol s človekom, s ktorým si proste sadol. Vzájomná súhra v práci, dobré vzťahy, je asi niečo, čo si človek predstavuje pod pojmom dobrá spolupráca, aby proste spoločne ťahali za jeden povraz. Ideálne je, kedy tá celá skupina, kolektív pochopí, že na to, aby sme to niekam spoločne dotiahli, musíme aj spoločne na tom popracovať, a individualizmus tu síce má miesto, ale len v tom význame, pokiaľ to smeruje v vzájomnej užitočnosti a podobne.


Lenž problémom je, že človek dokáže tolerovať iný názor len do toho času, alebo okamihu, kedy to vyhovuje jemu. Vtedy je samozrejme veľa vecí celkom ideálnych. Všetci sú mi kamaráti, každého máme radi, a spoločnosť pri nich je z našej, alebo z ich strany takmer vždy a bez výhrad vítaná. človek má predsa pracovať v príjemnom prostredí, a hlavne tam, kde je dobrá atmosféra.

Samozrejme človek keď chce vychádzať s niekým, musí robiť ústupky ktoré mu nie sú celkom po chuti ,a zbadal som to aj ja. nastanú teda dve situácie. Buď v prvej, človek sa dokáže proste podriadiť, dokáže nemať posledné, alebo prvé slovo a uzná, a že niekedy je múdrejšie ustúpiť, ako sa hádať, a narobiť si napríklad nepriateľov. A druhá situácia je taká, kedy človek si ide nie vytrvalo, ale tvrdohlavo za svojím cieľom, a na začiatku, v strede, alebo na konci zistí, že koná zle, a mal sa predsa len poradiť.

Taký človek už neustúpi od toho svojho, a je to veľmi zle. Či chce niekomu naozaj dobre, alebo to robí z vlastného prospechu alebo úžitku. Ťažko povedať. To nie je možné proste v žiadnom prípade nazvať pojmom vzájomná tolerancia, pretože človek nakoniec predsa len ustúpi azda preto, lebo nechce niekoho uraziť. Alebo sa stiahne do akéhosi úzadia, a trpezlivo vyčkáva jednak na svoju druhú šancu, alebo čaká na čas, kedy to všetko vezme ako sa hovorí po svojom, a nechtiac azda na niekoho zaútočí. Časom azda sa to môže javiť ako celkom dobrá voľba, a ako akási veľmi vhodná a priaznivá alternatíva k čomusi, ale je toto naozaj vzájomná tolerancia, ako píšem v nadpise? Nie je to akýsi kompromis za takú cenu, kde sa akokeby už nezvratne narušia vzťahy, ktorých obnovenie sa nikdy, alebo za dlhú dobu viacej neuskutoční? Ako sa teda máme pozerať na takýto stav, na takúto situáciu.

Je chyba a smutné, že človek sa nevie tolerovať a ustúpiť aj vtedy, pokiaľ to jemu nevyhovuje. Toto mi predsa spomína aj biblia, že človek má kráčať úzkou cestou, a nie širokou, ktorá do dobrého predsa len nevedie. Ustúpiť v správnom čase, a predovšetkým na správnom mieste sa človeku určite vyplatí, ale nie hneď.

A práve chyba nás viacerých je taká, že nie sme naučení čakať. To je niečo ako napríklad vo zvieracej ríši. Sú zvery, ktoré sú veľmi rýchle, a v behu dokážu zdolať neuveriteľný počet kilometrov. A sú zvery, na prvý pohľad ťarbavé, niečo ako medveď, ale s tou nevýhodou, alebo výhodou, že sú síce pomalí, ale zato veľmi vytrvalí.

Záverom spomeniem ešte niekoľko myšlienok. A teda práve táto vlastnosť, teda vytrvalosť, ktorú som spomenul v spojitosti vo zvieracej ríši je azda niečo také, čo sa javí aj vo vzťahu k vzájomnej tolerancii, kedy človek v istom momente sa akokeby dostáva do toho magického bodu, kedy teda už viacej naozaj nedokáže, alebo nezvláda akceptovať iankší, odlišný názor, než ten jeho, kedy nedokáže viac dať ako sa hovorí druhú šancu, alebo to možno nevie, a koná tak preto, pretože to jemu akosi bolo príliš upierané, a vyslovene sa správa veľmi kruto, veľmi egoisticky, povýšene, a v očiach druhých ľudí si veľmi dokáže znížiť kredit a stratiť akýsi rešpekt, ktorý si musel možno vybudovať, a nebolo to ľahké, pre akési vedenie.





 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár