Po druhý krát sa dnes pokúsim zamyslieť nad jedným citátom, ktorý som už minule opomenul, a znie teda takto: ""...Asi niet horšieho sklamania, než to, keď prídeš so srdcom plným obrovskej radosti k ľahostajnému človeku..." Čo teda k tomuto napíšem.

Nie jeden krát isto aj my sme skúsili ten pocit akéhosi nešťastia, kedy sa dokážeme znechutiť behom pár sekúnd. Kedy niekoho, koho považujeme za priateľa, sa možno zachová maximálne neúctivo. Možno je za tým nejaká falošnosť, možno je za tým všetkým závisť, ťažko povedať, prečo ten dotyčný človek sa môže takto správať. 

Zo skúsenosti viem, že čím človek k danému nesprávnemu človeku sa správa úctivejšie, lepšie,  má pozitívne vlastnosti, pokúša sa toho človeka v niečom namotivovať, ukáže mu lepší spôsob, ako to môže vykonať, tým horšie. V skratke proste poviem, keď sa chcem o niečo podeliť s dobrom, a viem, že sebe v niečom ukrojím, a dám to tomu druhému, je to paradoxné, ale viackrát sa stane, že človek ostane frustrovaný, znechutený, a možno zaplavený miliónmi otázok, prečo sa niečo takéto stane možno práve mne. Máme proste dobrý úmysel, ale nie je prijatý. Ba čo viac. Možno nie jedného človeka dokáže veľmi zožierať závisť, a práve tá závisť človeku nedá spať.

Ako dobre vieme, kedysi v šesťdesiatych rokoch minulého storočia svetová zdravotnícka organizácia vyškrtla zo zoznamu chorôb azda niekoľko diagnóz, ktoré teda podľa nich prestali mať platnosť choroby, ale sa to zmenila na niečo iné. Nechcem tu teraz rozoberať, čo to konkrétne bolo, alebo morálne posudzovať, či to bolo alebo nebolo správne, pretože mne to v podstate neprislúcha, skôr sa zamýšľam nad iným.

Zamýšľam sa nad tým, k čomu vlastne smerujeme v dnešnej  spoločnosti, a či dokážeme dať ešte nejaký morálny a pozitívny príklad ľuďom, ktorí proste potrebujú nejaké to smerovanie, lebo sami si niesú si istí, či to, čo robia, robia  naozaj správne, či sa to nedá spraviť inak, lepšie. 

Aj v pracovnom procese sa bežne vyvíjajú stále nové metódy, nie preto, aby zmagorili ľudí, ale preto, aby si človek uľahčil s niečím život. To, že niekto dokáže z toho všetkého vyvodiť isté (ne)logické uzávery, ktoré vedú, povedal by som viacmenej k akémusi odklonu od normálu a deštrukciu nejakých hodnôt, je už viacmenej na svedomí toho človeka, alebo tej skupiny ľudí, ktorá za tým všetkým stojí.

To, čo sme možno budovali celé hodiny, na čo sme sa pripravovali, to, čo sme proste chceli vlastnými silami dosiahnuť, o čo sme sa usilovali, je v podstate razom minulosť, ba čo viac, človeka dokáže zaplaviť obrovský pocit smútku, beznádeje, nejeden krát cíti frustráciu, akúsi čudnú duševnú rozpoloženosť. Rozpoloženosť práve preto, že človek v nejakom spoločenstve, pokiaľ sa necíti prijatí, opätovne je sám. Je to proste k ničomu. Väčšina nemá a nenaberie odvahu odísť z nejakého miesta, kde sa necíti dobre, stagnuje, vôbec nenapreduje, pretože tam cíti akési falošné istoty. Na niečo si možno zvykol, a síce, aj zlý štandart je štadart. A nechce to vôbec zmeniť.

Dovolím si tvrdiť, že človek, ktorý nehodlá na sebe nejakú zmenu, je v podstate dosť nebezpečný, pretože žije len vo svojej predstave, čo dobré podľa neho je. Práve toto môže reálne spôsobiť, keď, ako hovorím v tom citáte, že prídeme s našim veľkým srdcom k ľahostajnému človeku. 

Teda niekomu, ktorý nepovie a nevyjadrí sa ani kladne, ani záporne. Ako to teda myslím. 

Som presvedčený, že teda nikto ako taký nepotrebuje pritakávať, ani skoro odsudzovať na jeho nápady. Niekto to robí, prirodzene, z populizmu, aby seba zviditeľnil, ale to je iná kapitola. 

Ale čo je naozaj najhoršie je to, keď človekom vyslovene bezdôvodne niekto pohŕda, znevažuje ho, stavia sa dosť plytko, nerozmýšľa možno nad dôsledkami svojho správania a konania, a takto teda by sme mohli menovať ďalej. A práve toto statické myslenie pokiaľ človek nenapreduje, mu dodáva falošnú istotu, ktorá spôsobuje, že aj keď vykoná niečo zlé, alebo niečo, čo je v podstate neprijateľné aj pre neho samotného, aj pre okolie, domnieva sa, že takto to musel urobiť, a aj tak je toto rozhodnutie z jeho pohľadu najsprávnejšie, hoci jestvuje x riešení, ktoré by sa naozaj dali vykonať oveľa lepšie a efektívnejšie, keby možno mu niekto bližšie  poradil.

S týmto celkom isto súvisí ďalší citát, ktorý znie takto. Keď nemôžeš pomôcť človeku, ktorý je na kolenách, buď aspoň na kolenách pred tým, ktorý mu pomôcť môže.

Aj jeden aj druhý spolu priamo súvisia, a vysvetlím ako.

Jeden pojednáva o tom, ako sa človek behom jednej sekundy môže naozaj znechutiť, a druhý rozpráva o tom, aby ak sa nedá v niečom pomôcť, naozaj aby sme niekomu neublížili.

Ľudské pudy hovoria aj o tom, že človek má tendenciu vysmievať sa slabším, aby možno ospravedlnil tú svoju nejakú chybu, vadu nejaký deficit, ktorý pred svetom, a možno pred sebou samým skrýva, lebo sa bojí možno odhalenia, a potom si nebude vedieť dať rady. 



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár