Má zmysel zaoberať sa niečím čo mi nepomôže? XII

Celkom som si myslel, že moju jedenásť článkovú sériu som už ukončil niekedy v máji, avšak teraz mi prišli na um niektoré myšlienky, súbežne s jednou anketou, na ktorú sa pokúsim po mojom nájsť odpoveď, ak sa podarí. Jedna anketárska otázka teda znie, Ak by sa tvoje ja spred piatich rokov pozrelo na tvoj súčasný život, čo by ho najviac prekvapilo?

No. Pomaly sa končí tento rok, dnes sa končil cirkevný nedeľou Krista Kráľa, a po nejakom čase opätovne som bol v kostole. Bol som celkom vďačný, a vnímam to ako vhodné duchovné osvieženie vprostred tejto páľavy sveta, kedy človek viac menej má starostí, a všetko to, čo nie vždy mu prináša radosť a osoh. 

Viacerí z nás pomaly bilancujeme, čo všetko sme zažili tento rok. Možno je ešte skoro, niečo také sa predsa robí na vianoce, ale ten magický silvestrovský prelomový moment zo starého do nového roka predsa má slúžiť aj k tomu, aby človek už proste zabudol, čo bolo bolo, a zasa je tu nová výzva.

Na jednej strane je dobré, kedy človek vie sám seba zhodnotiť po čase, v čom pokročil, alebo v čom možno stagnoval. posledne menované možno málokomu z nás je po chuti, a práve na toto by som sa zameral. Áno, je veľmi dobré podnecovať práve to, v čom som dobrý, ale ešte vhodnejšie je rozvíjať možno to, v čom som nie celkom dobrý, aby som sa celkovo zlepšil. Práve z tohoto okamihu môžem mierny neúspech vnímať ako výzvu spraviť niečo lepšie. Samozrejme pokiaľ mám na to sily, možno motiváciu a chuť niečo dokázať. Či vnímam podnety, ktoré sú, alebo nie sú priaznivo naklonené. Či mám okolo seba niekoho, s ktorým to má zmysel ťahať nejakým smerom, alebo je predsa len lepšie zase po nejakom čase to proste zanechať, nemyslieť na to, čo bolo bolo, hodiť to za hlavu. 

Jedno príslovie som čítal, vlastnie nie príslovie v doslovnom slova zmysle, ale to, čo dáva múdrosť do života, a síce, že netráp sa o niekoho, kto sa netrápi pre teba, a musím aj z mojej vlastnej skúsenosti povedať, že je to pravda. Na to, aby som ale prišiel k takémuto poznaniu, a to všetko akokeby precitol, aj ja som si musel prejsť určitú cestu sebapoznaním, kedy aj v modlitbe som sa predovšetkým sám seba skúmal, na čo mám, na čo nemám predpoklady, či niečo chcem, alebo nechcem dotiahnuť do zdarného konca, či to má alebo nemá význam, alebo ako kresťan to mám odovzdať do božej prozreteľnosti, nech Pán Boh teda v danej veci rozhodne, a nech je ako je.

Pýtam sa teda, či má zmysel zaoberať sa niečím, čo mi nepomôže, a celkom je to pravda. 

Ja si nekladiem otázku, či to má zmysel v tom, že to čo mi nepomôže, mi pomôcť musí. Viacerí si sprítomňujeme vlastný neúspech tak, že sa nádejame na lepšiu vidinu budúcnosti, že predsa nič nie je stratené, veď predsa, aspoň pomyslene, náš čas predsa ešte len príde, nikdy človek nevie, ktorým smerom sa máme uberať, a keď niečo nám nevyjde teraz, možno to máme zanechať, uberať sa iným smerom, alebo druhá možnosť je taká, že predsa len by sme mali na sebe mierne popracovať, aby na to naše pôvodné miesto, skade sme odišli, alebo možno skade sme boli nedobrovoľne vyhnaní, možno zahanbení a podobne, nikomu sa o tomto fenoméne dneška neche písať, človek aj strach pociťuje, chápem celkom, či sa teda oplatí vrátiť nazad, možno posilnený, ešte silnejší, ako sme boli predtým, bohatší o cenné rady a skúsenosti, ktoré teda medzičasom sme nazbierali.

Je to naivita, alebo cieľavedomosť, alebo hlúposť? Alebo ospravedlnenie si vlastnej neschopnosti, či skôr lepšie povedané, ospravedlnenie si vlastného neúspechu, kedy chceme silou mocou niečo dosiahnuť, ale nie sme úspešní.

Viacerí nechápu, že vnucujú sa na miesto, kde vítaní nie sú. A odmietajú prijať také miesto, kde by ich privítali. Človeka akosi odpradávna fascinuje jednak ľutovať seba samého, a jednak byť naivný v tom, že predsa len musím silou mocou niečo niekomu dokázať. Nestačí to dokázať, ľudovo povedané, sám pred sebou, musím to dať môjmu protivníkovi na známosť.

Tu robia viacerí chybu, pretože dokázať niekomu, že sa mýlil,a že ja som mal pravdu, je síce fajn, to nepopieram, ale človek častokrát aj po takomto úspechu predsa len môže upadnúť do depresie, smútku, možno nostalgie. Napríklad aj preto, že jeho snaženie, snahu, vynaloženú námahu a všetku tu obetu spojenú s dosiahnutím dobrého výsledku človeka jednak vyčerpá, a navyše si to málokto všimne, a teda ostane bez patričnej odozvy.

Čo robiť? neviem... poraďte. 

Zdieľaj článok na facebooku
66 odoberateľov

Komenty k článku