Je prirodzenosť len maskou?

V dnešnej dobe častokrát počujeme sťažnosti na tento svet, akí sme neúprimní, ako sa snažíme budovať len svoj imidž, ktorý, ako hovorí jedna stará reklama je nanič. Nebudem teraz narážať na nič, ak niekto možno by si mohol domyslieť, že chcem napísať akúsi recenziu na niečo, nie. Nebude to recenzia na nič, proste ma celkom jednoducho napadla táto myšlienka, teda niečo, čo nie je jednoduché si priznať.

Akiste by sme mohli povedať, že ako môže byť prirodzenosť len maskou. Maskou predsa je všetko iné, okrem prirodzenosti. Pojem prirodzenosť teda by sme mohli definovať ako niečo, čo je sebaurčujúce a jedinečné pre každého z nás, čo nás odlišuje od ostatých a tým tvorí z nás jedinečné osobnosti.

Vplyvom doby, a to by som akiste chcel zdôrazniť, nie je jednoduché si priznať to, že stále niečo len hráme. Máme napríklad svojho najlepšieho kamaráta, s ktorým sa chceme debatiť na istý okruh tém, ktoré inak by sme nerozoberali trebárs pred kolegami na pracovisku. Jednak na to nie je čas v práci, a na nejakom teambildingu, alebo firemnej akcii nie je dobré sa otvárať šéfovi, o ktorom viem, že mám pred ním veľký rešpekt v práci, a viem celkom isto, že nič s ním nechcem mať spoločné napríklad mimo práci. a mnohí to berieme doslovne, že len čo opustíme to pracovisko na víkend, obyčajne človek má potrebu zabudnúť možno na to nepríjemné, alebo keď to zoberiem z pozitívnej stránky, menej príjemné, čo ma azda postretlo, pretože nič nie je dokonalé, a nikdy nemôžeme si byť istí, že sme v niečom stopercentní, a všetko ide dokonale podľa našich predstáv. Taký človek azda ani neexistuje.

Ako teda spomínam v odstavci, naozaj nie je jednoduché priznať si to, že stále niečo hráme. Niekedy som opisoval to, ako sa niektorí, a poznám takých, stale v niečom vyťahujú, čo teoreticky môže byť pravda, ale dosť to ponižuje toho druhého. 

Ja osobne som taký, že miesto akejsi závisti, čo vnímam ako formu hriechu, pretože to hriech aj je, dokonca hlavný, pretavím to na niečo, čo ma môže napríklad motivovať k dobrým neskorším výsledkom. To potom ak aj sa nedostaví, aspoň trebárs spoznám, kde je moja méta, kde sú moje hranice, čo chcem, alebo naopak, čo už nechcem, a na čo sa môžem vykašlať. Toto ale niektorí nedokážu, pretože ich zotročuje démon závisti, ktoré nevedia zo seba nijako vykoreniť.

Práve preto, mnohí vnímajú prirodzenosť, alebo by som to nazval osobnou jedinečnosťou len maskou, aby sa zakryli pred týmto svetom, pričom opak je pravdou. Mnohí sa nedokážu prispôsobiť akémusi tandemu, a práve preto začnú kohosi napodobňovať, čo nie je žiadúce, a veľmi to mätie človeka.

Mnohí opúšťajú tie svoje prirodzené vlohy a pokúšajú sa prispôsobiť väčšine, pretože si myslia, že je to správne. Že dobre sa budem mať len vtedy, kedy mi to niekto akokeby schváli. Týmto ale, a to je problém dnešnej doby, tým človek len potvrdí neschopnosť veriť v svoje schopnosti, nie to, že som jedinečný, alebo dokonalý, o to nejde, ale to, že nechcem stratiť svoju identitu. Viacerí prejavujú aj mieru agresie len preto, aby si vydobyli rešpekt, teraz presne neviem, ako správne gramaticky sa píše to slovo, nevadí, a teda, celkom stratia seba samého, už nemajú tú prirodzenosť, a zamieňajú ju za akúsi masku toho, kým nie sú, mysliac, že tak je to najlepšie.

Uvediem konkrétny príklad. Spoločnosť sa akosi už prirodzene polarizuje na akýchsi schopných, a akýchsi menejschopných. Na užitočných, a neužitočných. na tých, ktorí zarábajú veľa, na tých, ktorí žijú zo dňa na deň. Na tých, ktorí sú bohatí, a na tých, o ktorých si myslia, že patria niekde do akejsi vymyslenej strednej triedy, o ktorej sa šíria fámy, že pomaly zo spoločnosti mizne. 

Záverom spomeniem ešte čosi. Vplyv doby mnohých neblaho zasiahol v tom zmysle, že všetko chceme tu a teraz, a málokto je ochotný jednak čakať, a pomalým krokom blížiť sa k úspechu. Vplyvom doby teda ako spomínam, poviem to tak, strácame svoju prirodzenosť, to čo teda nás definuje, čo nás charakterizuje, a miesto toho si nasadzujeme masku toho, čím nie sme, čo nás ani vlastne nebaví, od čoho sa chceme spontánne oslobodiť, ale ťarcha svedomia nám v tom bráni. Bráni nám v tom napríklad to, že predsa len tušíme, že sa dokážeme komusi vyrovnať, a nemusíme donekonečna hrať druhé husle. 

Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Majmarad

    36 ročný ujo

    Toto si super zhrnul :)

    Len by som k tomu napísal možno len to, že masku človek nenosí len preto, aby sa vyrovnal s ľuďmi vôkol neho, ale aj preto, aby ľudia nevideli to, aký v skutočnosti je a aby mu nemohli ublížiť. Preto je naivné myslieť si, že niekto môže poznať niekoho iného. Môže, ale ten niekto mu ,,seba,, musí ukázať a doslova mu v dnešnej dobe povedať ,,že aha, toto som ja,,. Inak nemá nikto šancu spoznať inú ľudskú bytosť, bez jej vôle a otvorenosti nemá. Maska je vynikajúca vec, je to ochrana pred týmto svetom a pred ľuďmi, ktorí väčšinou tomu odlišnému nerozumejú a majú z toho strach a zároveň je to vynikajúce sito pre tých, ktorí vidia aj cez tie masky. Dokáže to každý, len treba trošku chcieť.

    Z hľadiska prežitia sa človek potrebuje prispôsobiť väčšine, no na druhej strane len málokto následne uvidí jeho samého. Preto tu vzniká akási pomyselná uniformita.
  2. 2
    Vreskot000

    32 ročný muž

    vdaka ti brácho!