A mal som dobrý pocit, že dal som Bohu to, čo som mu odovzdať dal. Nie z povinnosti, ale preto, lebo som chcel. Azda aj preto, aby som tento článok ideovo a myšlienkovo prepojil napríklad aj s mojou osobnou situáciou, lebo momentálne to táto situácia vyžaduje, a človek sa musí pre svoje dobro a dobro ostatných prispôsobiť.
To, a teraz píšem trochu s odbočkou, nechcem písať o aktuálnej situácii a podobne, to, že človek sa nevie niekedy prispôsobiť, v akomkoľvek spektre a meradle, než si vieme predstaviť, je naozaj problém. Je to problém preto, pretože niekedy človek sa musí prispôsobiť práve preto, aby bol pripravený prijať úspech, ale aj neúspech, a vedieť sa správne zachovať.
Písať o tom, či je motivácia pocit, alebo myšlienka nie je celkom jednoduché ale jedno viem, že momentálny stav naznačuje, že človek sa musí niečím proste motivovať. Možno by som si položil jednu krátku rečnícku otázku, že ako sa to môže dať, keď je takáto situácia? Ako môžem uskutočniť to, čo si myslím, čomu verím, som som uveril, keď to napríklad neviem ešte uviesť do praxe, neviem to konkrétne teda nič vykonať? Nemyslím ale teraz na aktuálnu situáciu, píšem vo všeobecnej rovine. Verím tomu, možno to bude znieť ako paradox, alebo logický nezmysel, verím teda tomu, že nikto neveril, že táto stuácia naberie takéto kontúry a rozmery, ako sme svedkami v týchto uplynulých dňoch. A je možné, že mnohí napríklad buď uveria, alebo možno naopak, odpadnú od viery. Niekto možno spohodlnie, a povie si, že keď sa nedalo v tomto čase, už to viac ja nepotrebujem.
Čiže vidíme, že motivácia môže, ale aj nemusí mať akési pohnútky k dobrému, a vidíme, že niekedy sme motivovaní presne opačne, než by sme mali byť. Ale na druhej strane vidíme, že keď niečo naozaj sa deje, čo už možno nemáme pod kontrolou, a človek si uvedomuje akúsi vážnosť situácie, ktorá nastala, a to si môžeme povedať v hociktorom čase, nielen v súčasnosti, a podobne, človek úplne zmení myslenie. Niekedy sme motivovaní napríklad k akejsi nečinnosti, ktorá sa celkom hravo, ľahko, bez akýchkoľvek prekážok a evidentnných zábran dobre vykonať, pretože na jej splnenie je paradoxná nečinnosť, čiže nie činnosť, ale nečinnosť. Nechcem ale príliš zachádzať do filozofických pohľadov.
Na začiatku pôstneho obdobia som nezachytil informáciu o pravej definície pôstu z úst duchovných, čo ma trochu zamrzela. Ono priamo sa to nepíše v písme, čo konkrétne to znamená, ale píše sa to nepriamo, že z čítaných textov z toho logicky vyplýva. Že pôsť je predovšetkým zmena myslenia.
A mnohí nevedia zmeniť myslenie, bez ohľadu na to, či v niečo veríš, alebo len tak sedíš v obývačke, alebo izbe dákej za počítačom, nejakým notebookom, tabletom, alebo pred nejakou veľkou obrazovkou, a pozeráš svoje obľúbené programy, na ktoré si si vyhradil svoj čas. Mnohí jednoducho nechápu, že stále žijú v jednom a tom istom, tom konštantom, tom nemennom, možno by to už radi aj zmenili, ale proste nemajú akúsi motiváciu v niečom sa ovládať, niekde ísť pomyslene, pohnúť sa proste dopredu, pretože na to, aby som sa pohol dopredu, je potrebné zmeniť myslenie.
Záverom poviem toľko, že v mnoho motivačných textov, ktoré súviseli s nejakou manažérskou literárnou príručkou a podobne mi práve spomedzi mnohých myšlienok chýbalo to práve najpodstatnejšie, vďaka čomu si nevieme predstaviť ten dokonalý prerod. A to je práve zmena myslenia. Chceme všetko možné zmeniť hmotné, viditeľné, ale to, čo je neviditeľné, tomu častokrát nechápeme, a práve to je najpodstatnejšie. Prirovnal by som to takto. Presne je to ako s tréningom v športe, ktorý sa často deje za zatvorenými dverami, aby tá noblesa a vycibrenosť vynikla len raz pred zrakom ostatných. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár