Je dôležité vedieť, či som sa niečo nové naučil? III

Zdanlivo klasická otázka, ktorú azda počul už od svojho vyučujúceho každý žiak, študent, možno ešte predtým, než sa chystal zložiť nejakú skúšku, alebo sa to dialo cestou k tabuli na odpoveď, ktorá možno nebola práve tá najpríjemnejšia, ale nevyhol sa tomu nikto. a možno tá otázka nebola celkom najpríjemnejšia, ale predsa mala to svoje povestné čaro. 

Niekedy som naozaj banoval, teraz som poviem s odstupom času, že som sa neprihlásil aj sám od seba, často som nad tým rozmýšľal, že som nikdy nevyžil tú príležitosť, a to pokladám za vinu možno slabšieho sebavedomia, to, že som si niekedy málo dôveroval, že som neskúsil a nešiel do niečoho, možno aj za cenu akéhosi rizika, aj keď teda vždy niečo buď vyjde, alebo nevyjde.

Prečo to spomínam. Azda preto, lebo toho času, nechcel som veľmi vyjsť možno zo svojho osobného komfortného priestoru. Bál som sa, že to nevyjde, a vždy som šiel naistotu. Nepripúšťal som si proste niečo, že niečo neviem, a teda keď som niečo nevedel, radšej som to nedal pre istotu na sebe znať.

Napríklad zo slovenčiny, literatúry, na strednej škole veľmi obávaného predmetu. Napriek tomu ten predmet mám veľmi rád aj v súčasnosti, a minule sa mi celkom príjemne vybavilo niekoľko milých spomienok, ktoré má viažu na tento vyučovací predmet. Mám ešte jednu literárnu príručku, v takom malom formáte, ja neviem okolo dvesto strán,  taký modrý obal. často som ho študoval, a opätovne som sa ponáral do tajov slovenskej a svetovej literatúry. 

Pre mňa to naozaj malo zvláštne čaro. Mám rád akési nostalgické spomienky, nejaké teda upomienkové predmety, ktoré teda ma k niečomu viažu, a viem teda presne pomenovať, čo konkrétne som vtedy zažíval, kde konkrétne som vtedy sa nachádzal, čím som bol, čím som chcel byť, čo všetko ma k tomu viedlo a motivovalo, ako som kráčal za svojím cieľom, či som bol vytrvalý a cieľavedomý, či som pociťoval nejaký vzdor, voči ktorému som niekedy nevedel bojovať. Vždy keď idem okolo mojej bývalej strednej školy, ktorá žiaľ už neexistuje, opantajú ma príjemné spomienky, ktoré ma bolia jedine v tom, že teda boli jedinečné, a že sa už nezopakujú nikdy viac. 

Či teda tá cesta, ktorú som prekonal, a možno neprekonal, bola priamočiara, alebo bola namáhavá. Ako sa to vezme.

Sem tam som použil ťahák, to sa priznám, ale zároveň musím sa priznať aj nekriticky k tomu, že síce som ho použil, ale zároveň som sa veľa od toho naučil. Naučil som sa istému systému, priučil som sa teda k nejakej metodike, ako sa niečo naučiť. naučil som sa napríklad tomu, že menej je niekedy viac, aj keď v živote je to veľmi dobrá a hodnotná poučka, ale nie vždy to platí. Naučil som sa akejsi ostražitosti, že niekedy je predsa len dobré dvakrát alebo viackrát merať, ale len jeden krát strihať, pretože mnohí by strihali viackrát, ale merať sa im nechce. Ako to myslím? Mnohí by vykonali nejakú prácu, ktorá je ťažšia, a naozaj to spravia s veľkým sebazaprením, ale keby sa na to dobre pripravili, práca by im išla ľahko. 

Je to niečo na spôsom známeho žartovného porekadla, že niekto vymyslel fúrik, čo je skvelá vec, ale musel ho tlačiť, čo už vyžaduje istý stupeň námahy.

Mám rád, kedy som niečo dokázal aj zmemorovať, pretože človek si to uchová dlhšie aj v pamäti a vie si na to spomenúť, rozpamätať sa aj po rokoch. Výborné riešenie.

Záverom poviem toľko, že je dobré, kedy vie človek presne povedať, že toto mi bolo na osoh, mal som z toho radosť. Nech sa vám darí.


Zdieľaj článok na facebooku
65 odoberateľov

Komenty k článku