Viackrát som sa stretol s ponímaním, že človek má byť otvorený, priamy, že teda nemal by akosi uhýbať pri odpovedi, mal by na rovinu povedať, ako sa vecí majú, a to platí v každej oblasti života. Tým človek skvalitní svoj život po viacerých stránkach. Otvoria sa mu možno doposiaľ neotvorené dvere, za ktorými sa môže skrývať jeho životná šanca, a prirodzene ešte o tom nevie.
Práve sebavedomie je niečo, kedysi som o tom písal, ale chcel som sa dnes v týchto článkoch predsa len vrátiť k tomuto, je teda niečo, čo je podstatné, pretože aj v prírode platí, že ten, ktorý je najsilnejší, ten prežije. Slabé druhy neprežijú, taký je zákon prírody. Navonok ale človek nemusí napríklad hneď na sebe akosi badať, že čosi nie je v poriadku.
Myslím si, že človek musí mať v sebe dávku sebavedomia, ktoré žiaľ sa zamieňa s iným pojmom, a to je drzosť. Na prvý pohľad to vyzerá ako niečo dosť podobné, alebo podobné, ale vieme, že to nie je celkom tak, hoci sa to tak javí. V tomto akési rovnítko, že tá hodnota týchto pojmom je rovnaká, isto nie je pravda, hoci dnes v spoločnosti často dosť ťažko vieme z konania iných rozlíšiť čo je sebavedomie, čo je drzosť, a kde je tá pomyslená hranica toho všetkého.
Závisí teda v istom meradle aj výchova? Podľa mňa určite áno, a s tým je spojená dávka miernosti, kde každý má vybadať, kedy má prestať, kedy má začať a podobne.
Problémom je to, že človek časokrát odvracia svoj zrak od nejakých problémov, alebo ich akosi príliš bagatelizuje, alebo práve naopak, pokiaľ sa napríklad nič až také hrozné nedeje, obyčajne môže sa stať, že trebárs začne zveličovať, začne dávať dôraz tam, kde to potrebné nie je, a s tým je spojené aj to, že človek pociťuje v niečom strach. Zrazu tam, kde sa možno donedávna do onoho času cítil akosi sebaisto, vedel presne, čo má robiť, vedel čo je jeho úloha, pristupoval k tomu zodpovedne, pozitívne, v ničom nepochyboval, išiel na istotu, mal isté reálne vízie a podobne, zrazu to všetko, čo pre neho teda donedávna bolo akosi normálne, prirodzené, už to tak nie je, a musí vynaložiť veľkú snahu, aby teda všetko vrátil nazad do starých koľají, pričom vo všetkom ide o to, že je to nejaký proces, ktorý má isté časové trvanie. ..
Zrazu cíti, že už to nie je tak, a hľadá možno bočné cesty, nechce pokračovať v tej svojej zvolenej ceste, hoci sa na nej cíti možno bezpečne, alebo oveľa bezpečnejšie ako na neoverených chodníkoch.
Ako by som to opísal napríklad. Vtedy práve človek môže badať úbytok svojho sebavedomia, možno pociťuje dávku strachu, niekedy nemalú, a značnú, alebo dávku neistotu, straty sebavedomia, sebaistoty, nejakej plnej kontroly, a už nie je to tak, že je ako sa hovorí, nad vecou, ale začne kontrolovať veci, ktoré mu pred časom na kontrolu vyslovene prišli ako niečo, čo je absurdné, nereálne, a práve prišiel ten čas, kedy sa na vec musí pozerať z iného uhla pohľadu, ako bol doteraz na to zvyknutý, a teda začne byť celkom isto nervózny, možno aj pri rutinných záležitostiach, ktoré mu išli od ruky, a ani si nepomyslel, že raz zaradí spiatočku práve tam, čo mu išlo najlepšie.
Záverom poviem asi toľkoto, že teda človek si celkom isto mylne zamieňa napríklad sebavedomie s dávkou drzosti, ktorá ide ruka v ruke s akousi dávkou odvahy, ktorá ale ako vieme, celkom isto odvaha v tom pravom slova zmysle nemusí byť. Práve vtedy pokuľháva hodnotenie nášho sebavedomia, a dobre vieme, že niekedy máme pocit, že slušnosť za zo spoločenských kruhov vytratila. Uvediem napríklad situáciu, kedy sa mi nie raz stalo, aj v súčasnosti, že chcel som pekne poprosiť o niečo, a predsa mi drzo zatvorili pred nosom dvere. To sa nepatrí cudziemu človeku, to sa nepatrí cudzieho takto odrovnať. Každý človek by mal počuť, či mu niekto vyhovie, alebo nie, ale povedať to aj normálne, hoci chápem, že nie každý môže ako sa hovorí ľudovo, mať svoj deň, stále akosi byť príjemne naladený, lenže aspoň by sa o to mal snažiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár