Domýšľavosť IV

Nadviažem v tomto článku na predchádzajúce zamyslenie. Považujem za správne, že som pridal moje vlastné skúsenosti, a nielen osobné dojmy, ktoré sa nikdy nestali, pretože nie je nad vlastné skúsenosti.

Pokračujem teda v uvažovaní. Môžeme takého človeka v niečom aj vyskúšať, a uvidíme potom proste sami, ako obstojí v danej skúške, či teda v niečom vyhovuje, alebo nevyhovuje, teda výsledok bude viac ako jasný. 

Avšak domýšľavosť ako taká môže byť sčasti chorobná, pretože pokiaľ nevieš logicky, racionálne podložiť ten zmysel, dôvod tvojho podozrenia, chyba teda bude pravdepodobne vo mne. Teda keď si niečo domýšľam, možno aj teda mám akési podozrenie, ale oni sa nikdy nepotvrdia, skôr poviem, že všetky predpoklady smerujú k vyvráteniu môjho podozrenia, a a teda niečo si teda domýšľam, viac menej sa uvádzam sám do omylu a takto klamem seba samého, a robím to zbytočne. 

Zbytočne ma to zaťažuje, zbytočne si teda domýšľam nejaké zdanlivé súvislosti, a hľadám nepodstatné asociácie a problémy tam kde nie su. Práve toto je niečo, čo viacerých brzdí v akomsi osobnom rozlete, rozvoji, ktorý je teda spomalený práve vďaka horeuvedeným možnostiam, či skôr nemožnostiam.

Priznávať môžeme ale to, že domýšľavosť pochádza z akéhosi osobného pocitu, že niečo nie je v poriadku ale nevieme to zdôvodniť, proste z nejakého dôvodu sa cítime nekomfortne. Ale domýšľavosť v tomto prípade nehrá rolu a viac menej je to niečo ako nominalizmus, teda všeobecné pojmy sú len menami. čo to znamená. 

Teda domýšľavosť niekedy nie je domýšľavosť v pravom slova zmysle, ale je to akési dopredu rozmýšľanie, čo môže nastať, hoci ešte nenastalo, niekoho môžeme zámerne z niečoho podozrievať, čo možno nikdy neurobil, avšak v minulosti sme mali nepríjemnú skúsenosť s danou osobou, a teda, niekedy človek si môže myslieť, že podobné situácie sa môžu hocikedy zopakovať, hoci sa už nezopakovali. 

Čo teda by som k tomuto povedal. Azda toľko, že teda akosi je prirodzené, že človek sa mnohokrát mýli, to je ľudské. Niekedy proste aj opakuje tie isté chyby, čo nevieme logicky zdôvodniť, a to niekedy v nás vytvára pocit strachu z opätovného zlyhania, a pritom to nechceme robiť.

Ale opakovať niektoré chyby človeka vyčerpáva, a stáva sa predsa, že sa to opakuje. Je to prejav akejsi dôverčivosti, kedy človek si myslí, že na základe toho, že chcem niečo dobré možno pre spoločnosť, to isté chce spoločnosť aj pre teba. Toto by som povedal, že je to akási romantická a idylická predstava, ktorá síce vo svojej podstate nie je zlá, je celkom vznešená, ale zákernosť dnešnej doby spôsobuje veľmi veľa duchovných a duševných škôd, ktorým je častokrát vyhnúť sa veľký problém.

Napríklad niekto, a to nemám rád, má akosi vo zvyku na niekoho sa uprene pozerať. Vyslovene že zíza po ňom, neviem presne, či je to spisovný pojem, ktorý som teraz použil, ale jedná sa o to, že jednoducho hľadí na neho, a nevie presne zdôvodniť, prečo to robí, čo konkrétne ho zaujalo na nejakom objekte, alebo neviem čo. Či je to dáka porucha, alebo čo, neviem. Niektorým sa to stáva. Nie je to príjemné, ale zas je to len domýšľavosť z ktorej si strany, že v niečom ťa pozoruje, aby neskoršie ťa ohováral, a podobne. Čiže naše pozorovanie, ktoré sa zakladá na našej domnienke považujeme za niečo, čo podľa nás je teda pravdivé, čo je neodškriepiteľné, a pritom to nie je pravda.

Zvlášť v práci je to tak. že človek má pocit, akoby ho neustále ten nadriadený len kontroloval a sledoval a nik iný nemá na práci len to, aby ťa kontroloval, pozoroval, aby bol v niečom proste nepríjemný, a sťažil situáciu a celkovú prácu, kde má človek možno postupom času ťažkosti pracovať pod takýmto novovzniknutým tlakom.

Záverom poviem asi ešte toľko, že mám pocit, že príliš veľa celkom dobrých vzťahov, kamarátstiev, priateľstiev, akýchsi väzieb, tam, kde vládla jednota, harmónia, porozumenie sa nepochopiteľne rozpadlo na základe tohoto nebezpečného neduhu, voči ktorému je niekedy ťažko vzdorovať. 

Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku