Teraz večerom som sa bol prejsť u nás na poli a pomodlil som sa sv. ruženec, a dobre mi to padlo. Doobeda som mal mimoriadne hektické momenty, v podstate ako každú nedeľu, plus sa mi stala menej príjemná vec, nebola to celkom nepríjemná, že som si zabudol doklady do auta. Nakoľko sa snažím byť pomerne zodpovedný šofér, okrem toho, že sem tam sa mi stáva že prekročím rýchlosť, naozaj sa snažím dbať o bezpečnosť. 

Nakoľko je v podstate nemožné niekde sa dopraviť s veľkým časovým odstupom, dosť ma to štvalo, ale neskôr sa to vyriešilo. 

V živote dosť je niekedy komplikované definovať, čo konkrétne považujem za dobré, pretože vieme, že názorovo sa rozchádzame. Hocikde, v škole, v práci, neexistuje jeden súbežný pohľad, teda môže jestvovať, ale jestvuje vždy nejaký kontra názor, ktorý má za cieľ akosi destabilizovať to práve budované dobré, ktoré to všetko tvorí a chce udržať pokope. To dobro, ktoré všetkých má zjednocovať a určovať východiskový smer. 

Mnohí zastávajú názor, že keď sa mi niekde nepáči, tak treba odísť, teda zmeniť miesto. Niekedy zmenou prostredia naozaj vyriešime a vzápätí predídeme mnohým prípadným budúcim komplikáciám, človek sa môže napríklad dať doporiadku, spozná nových ľudí, spozná možno spriaznené duše, ktoré viacmenej pochopia jeho vnútorný svet, a možno si nájde niekoho, na kom mu bude záležať, a bude to obojstranné, a už nebude viac mať pocit, že stále s niečím a proti niečomu bojuje, čo v prvom rade nedokáže jednak zmeniť, a jednak zvládnuť, čo môže prioritne považovať za nezvládnuteľnú situáciu, ktorá ho viac menej zotročuje, a nedáva mu zmysel do života.

Ja som osobne sangvinickej povahy, mierne neurotickej, a teda nechcite počuť čo všetko som pospomínal v aute, a na rovinu som to povedal aj duchovnému otcovi medzi sv. omšami.

Ak to teda dám dnešnú situáciu do súvisu, skonštatujem v podstate jedno jediné. Nič výnimočné sa nestalo, a bodaj by sa nestalo horšie. Nakoľko sa snažím dbať o tom, aby hocičo robím, som robil minimálne na sto percent, dosť ma vedia niektoré momenty vytočiť, pokiaľ to nejde podľa mojich predstáv. Nie mojich predstáv v zmysle, že predsa ja niečo viem spraviť lepšie, ako je daný predpis, ale to, že racionálnou úvahou dospejem k takému bodu poznania, že teda to, čo sa osvedčilo ako dobré, správne, užitočné a prospešné, môžem to teda s pokojným svedomím prijať, ešte s tým, že ma to nijako osobne a mentálne neobmedzuje. 

Osobne niečo ma môže obmedzovať, a teda čo nepovažujem za dobré, čo ma zadržiava v konaní niečoho v prospech, dobre si to uvedomujem, že v konaní prichádza akýsi rozpor, medzi citom a povinnosťou, že niečo, čo konám nutne nemusím považovať za niečo, čo musím vykonať, ale dám to mu praktický zmysel, že to slúži k mojej sebarealizácii.

To sa prejavuje napríklad v aktivite v práci. Napríklad v práci sa snažím aj ja osobne podávať taký primeraný a v prvom rade zodpovedný výkon, aby bolo na mňa spoľahnutie, čiže musím sa snažiť aj o osobnú pozornosť, aby som do zdarného konca vedel docieliť to čo mám.

Nie preto, že chcem spraviť niečo navyše, dostať nejaké bonusy, proste to, na čo máš nárok len vtedy, kedy normu prekročíš o viac ako stopercent.

A tu vidíme, že mnohí si zamieňajú osobný prospech s prospechom, ktorý sa viaže na danú oblasť, dané miesto, pre prospech a rozvoj ostatných zúčastnených, pretože sa bojíme, akosi prirodzene, že niekto má záujem participovať, ale skôr by sme mohli vulgárnejšie (nespisovne) povedať, že niekto sa chce priživiť, častokrát neprávom, na tom, čo sa vykonalo spoločne tak, že si úspech začne prisvojovať a ostatným predstavovať ako svoje vydobytné miesto. To zaiste nemôžem považovať za dobré. V živote ak sa mám priznať málokedy by som mohol povedať, že som bol naozaj šťastný, čo plynulo z toho, že musel som nájsť akokeby svoju vlastnú vnútornú identitu, kedy som nutne potreboval proste zmeniť moje nastavenie, zmeniť myslenie, čo je mimoriadne komplikované. 

Ako to myslím. Na jednej strane si povieme, že dobre, toto zmením, áno, ale otázka je taká, že či dokážem tú zmenu prijať ako niečo čo je trvalého charakteru, a nazad k pôvodine sa nevrátiť.

A práve táto idea, že prijať niečo nové nie je problém, ale zanechať niečo staré je už vážnejší problém, a s tým sa mnohí ešte nedokážeme vysporiadať po svojom, a týmto pádom mi z toho vystanoví fakt, že je veľmi obtiažne definovať, čo vlastne považujem za dobré.

Záverom mojej nedeľnej večernej reflexie Vám všetkým prajem dary Ducha Svätého, ako som o to prosil v modlitbe sv. ruženca na krátkej poobednej vychádzke na poli, kam veľmi rád sa chodím modliť. Nech sa vám darí. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár