k tvojmu ostýchavému hlasu.
Spatril som tvoju umelú krásu
-nedá sa chytiť
-nedá sa jej dotknúť
-nedá sa nemilovať dovtedy,
kým ju sám neuvidím.
Umelými vláknami
sme obaja pospájaní.
Rozdelení diaľkou...
Chcem ju prekonať, zdolať, zlomiť
aj keby zubami-nechtami.
A čas!
Aj keby som mal starnúť
každou sekundou rýchlejšie.
Odmietam zomrieť dovtedy,
kým vzdialenosť medzi nami
neznížim na minimum
-kým nebudem v tebe
-kým nebudeme v jedno
-telo s dvomi dušami
-kým nezomriem opovrhnutý tebou.
Dovtedy kým neupadneš
zo mňa do kómy,
kým ťa z bezvedomia neprebudím
-kým to nespravím ja sám.
Dovtedy si budem vyčítať,
že tvoj hlas som vôbec
niekedy začul a nič pre to neurobil,
aby som ho mohol počúvať
do ohluchnutia.
Rovnako túžim po tvojom tele.
Rovnako ako po všetkom
čo má s tebou čo len trochu niečo spoločné.
Nie som nič výnimočné,
no pokúsim sa splniť
sľub pre nás,
nech mám dôkaz,
že nežijem zbytočne.
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
1
chaoslady
13. 5.mája 2009 18:14
tak toto sa mi paci..
Napíš svoj komentár