Predpokladám, že sa Vám pri posledných vetách vynorila v hlave myšlienka, že Vy takí nie ste a ja nemôžem hádzať všetkých do jedného vreca, a alibisticky im hovoriť „spoločnosť“. Ale priznajte si úprimne, nikdy sa Vám nestalo, že Vaša vlastná bolesť sa niesla trochu ľahšie, lebo ste videli, že niekto je na tom horšie ako Vy? Nikdy ste sa topiac v beznádeji nesnažili spomenúť si na kohokoľvek, kto sa topí v ešte hlbšom mori ako je to Vaše? Ak nie, gratulujem.. Vo svätožiare máte ešte stále funkčné baterky.
Lenže ja som zvyknutá stretávať sa skôr s bežnými smrteľníkmi. Som zvyknutá žiť v spoločnosti, ktorá s otvorenou náručou prijíma tých statočných bláznov, čo sa rozhodli bojovať a trpieť za svoje sny, zúfalo čakať na zázrak, čo im zmení život k lepšiemu, len aby si zachovali charakter, aby zostali fér, aby neubližovali iným. No neprijíma ich preto, že sama si chce zachovať česť. Je to jednoducho preto, lebo sa stávajú nástrojom, ako si pohladkať ego myšlienkou typu „ stále na tom nie som ako on“. Či utíšiť svedomie hlasom, ktorý sám seba presviedča, že statočnosťou aj tak dosiahneme len trápenie...
Ja som sa snažila... Chcela som byť tou, čo veci robí správne. Dievčaťom, čo neubližuje a vyhýba sa chybám. A čo som tým všetkým dosiahla? Zamotala som sa do klbka nezmyselných a hlúpych problémov. Skomplikovali mi život natoľko, že som zabudla žiť. Pomaly som si nepamätala, čo je to úprimný úsmev a pocit, že vás má niekto rád. Ja som rada mala, priveľmi rada..a možno ešte stále mám. No to bola len jednosmerka - cit prúdiaci tam a nevracajúci sa späť.
Ale kapitulovala som... Rozhodla som sa nachvíľu byť egoistom, lenivcom neochotným bojovať za to čo je správnejšie, plodom tejto spoločnosti, ktorej sa teraz ospravedlňujem.
Žiadam odpustenie za to, že už nie som statočná a žijem si svoj život bez ohľadu na iných. Tí sa s tým buď zmieria alebo nie – ich problém. Možno to vyznieva, že sa ospravedlňujem za to, že som šťastná, ale vôbec nie. Prepáčte mi len, že pohľad na mňa Vám viac ego nepohladí. Prepáčte, že mi konečne máte čo závidieť ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
acheronka
21. 3.marca 2010 11:43
hmmm...ako sa tak pozeram na spolocnost mam dojem ako keby jednotlivci chceli byt lutovani, tym padom zvyhodnovani a popripade konecne nejak zaujimavi...
Napíš svoj komentár