Bojí sa zavrieť oči, sklopiť viečka. Chýba jej objatie. Stráca sa v širokej posteli, drobná a chladná ako už postýkrát. Trasú sa jej kolená, teplo sa zmocňuje duše, má perinu po uši. A prečo to všetko... Sama netuší.
Svetlo, slnko, nový deň...
A vstáva ako každé ráno, nádeje boli márne, nič sa nemení. Slzy sa pýtajú do sveta, a ona zas zamotaná do perín sa stráca v bolesti. Nie je to prvýkrát.
Po niekoľkých minútach je síce všetko preč, no vie, že aj tak o pár hodín príde ďalšie strašné ráno. Už teraz sa bojí, nechce ísť spať, nechce vstať.
Bábika jednoducho nevie zniesť prebudenie z príliš krásnych snov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
acheronka
3. 2.febuára 2010 19:51
no babika ty budes mat este tazke privitanie do reality...
Napíš svoj komentár