Tíško ležím, schúlená v tvojom náručí. Snažím sa nai nedýchať, aby osm ťa nezobudila. Veď tvoje hlboké nádychy musia stačiť nám obom. Sme predsa jedno telo, jedna duša, presne tak, ako veľká kniha káže.
Trochu si sa práve pohol. Len jemne si sa pootočil a prameň tvojich vlasov sa dotkol môjho líca. Celá som sa zachvela. Prebralo ťa to, ale len na chvíľu. Pootvoril si oči, usmial sa...
„Prečo ešte nespíš?“
„Nemôžem..musím sa na teba stále pozerať..čo keď tu už ráno nebudeš?“
Nevnímal si moju odpoveď. Len si sa schúlil do maličkého klbka...Vzala som ťa do náruče a pohladila. Potom som vstala, obliekla sa a navždy odišla... Nezniesla by som keby som sa zobudila a ty by si tam nebol...

 Blog
Komentuj

4 komenty k blogu

1 
fotka
butkacik  4. 4. 2007 12:42
nevchepem tomu moc ale neva
2 
fotka
sarah_whiteflower  4. 4. 2007 15:40
Ja tomu veľmi dobre chápem, a je to krásne
3 
fotka
rumova_vila  4. 4. 2007 16:47
butkacik - nuz co uz no... mozno lepsie takemu nerozumiet



sarinka vdaka o tvojom pochopeni samozrejme nepochybujem
4 
fotka
shadowmaster  8. 4. 2007 10:05
...teraz už viem prečo majú angoráčikovia červené očká...
Napíš svoj komentár