A možno, možno keby sa konečne podarilo spojiť naše tienisté zmysly života v jeden, už by sme to neboli my. Bol by si to len ty alebo len ja, alebo niečo, čo ani jeden z nás byť nechce.
A tak sa pýtam, ako spolu budeme ďalej vychádzať? Ako mám pri každej úvahe počúvať tvoje večné "ale čo ak" a ako mám ďalej počúvať Čajkovského, keď ty chceš počúvať punk? Ako chceš spať, keď mňa zase chytá insomnia a ako ti doprajem radosť z horkej čokolády, keď ja o nej nemôžem ani počuť.
Viem, že mi vyčítaš každé naše rozhodnutie, no sú to tvoje "ale čo ak" čo vždy zavážia.
Tak už kašlime na to. Nebuďme zase na chvílu. Nechajme našu chabú existenciu umrieť v mukách, ktoré nám spôsobuje. Doprajme jej tú rozkoš z poza druhej strany zrkadla.
Vezmem ťa pozrieť sa na vláčiky, posledný raz sa oddám tomu krásnemu pocitu života...posledný nádych a už navždy nás zavalia detské spomienky na vlaky plné čokolády...horká čokoláda bude našou konečnou stanicou, vystúpime a zrazu už nebude nič... žiadne my ani žiadne ale...
Kúpila som ti fialový sveter, tešíš sa? Pristane ti. Vezmi si ho, až ma pôjdeš hodiť pod vlak, nech máme radosť. Ja si dám tie čierne sieťované pančuchy čo si nikdy nemal rád a budeme si rovní. budeme...a nebudeme... vlastne už nie sme... si ešte tu?!?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sarah_whiteflower
15. 3.marca 2007 20:28
Fúha... ťažké... ako život sám. Každopádne už klasicky si dokázala že vieš nielen písať, ale aj dobre písať, a to sa nedá povedať o veľkom percente bloggerov na tejto stránke...
Napíš svoj komentár