v daždi
náročné myšlienky pod kabátom
za hrsť zvedavého pohľadu
a
Milujem tu pieseň
pod hlavami stromov
bez ohľadu na ročné obdobie
mám triašku, snívam,
plačem a umieram pre úsmev slnka.
Zarezávam si ten hlas
vlastnoručne
pod bledú suchú kožu
zašívam ranu a verím.
Sny prestreté na veternej oblohe
žltá
modrá
šedá, ktorá nič nepokazí.
Dvojrad vojakov pri úniku z mesta
a potom znova
Perverzné mláky umierajú na poliach
oblak hladí ženské krivky,
cítim odlesk jej očí a viem...
Rady sú k ničomu.
Verím Tebe,
že rana sa bude zlatisto hojiť.
Škúlim do lúčov, mračím sa cez úsmev.
Žijem.
Znova si oblečiem odhodené staré šaty.
Naposledy.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
demonicbass
11. 2.febuára 2011 09:22
ako vždy- prenádherné... až som mala zimomriavky na začiatku... vedel si o tom, že keď píšeme básne, prvé verše sú dar od Boha a až potom píšeme mi? Som si spomenula, lebo Tvoje prvé verše ma dostali do kolien
2
aj mna veru,,,som rada ze som si po dlhej dobe precitala zase nieco od teba
Napíš svoj komentár