Väčšinou som bývala doma s mojou opatrovateľkou.Rodičia na mňa nemali čas.Vyčítala som im to,ale nedávalo to najavo.Aspoň nie v tomto svete.Mala som iba 5.Bola som inteligentné decko.Vedela som 4 jazyky a učila sa francúzštinu.A žila vo vlastnom svete.

Fragment z môjho priestoru zaberala veľká saponátová ultrafialová bublina.Trudlandsko.

Kvapky potu myšlienkovej očisty vlhčili tvár.
Medzi priestorom fialových stien sa nachádzali myšlienky a moje zmysly.

Zvykla som si na zaužívané obecenstvo.
Hurban Ponožka.
Vysoký chudý pán s omietkovo bielou fasádou,ktorá zakryla klamstvá.Naoko vyzeral milo.Hovoril vždy tak zvláštne a keď som ho po nociach zo zapnutou baterkou počúvala v žalúdku mi panoval prazvláštny pocit.(Vláčne raňajky sa roztopili...)
Volala som ho "dedo ponožka".Výplod mojej fantázie.
Vždy si robil zo všetkého srandu,ale aj pri tom vyzeral vážne.

Didró knižný.
Starý neoblomný vráskavec.
Bol vždy cítiť starými knihami a kávou.
Hru vrások na jeho tvári tvoriacu úsmev dokázali vytvoriť iba umelci.
Bol vážny a prísny.Učieval ma po večeroch francúzštinu.Rád so mnou hrával šach aj keď som tej hre nikdy úplne nepochopila.
Často,iba tak,pomlčky,hovorieval niečo po latinsky.Nikto mu nerozumel,ale všetci ho chápali.
Stratil ženu,ale často o tom nehovoril.Vedel to iba Hurban ponožka.

Víla večernica.
Didróova stratená žena.Videla som ju umierať.Ešte pred tým ako umrela,nebol Didró tak nesmierne vážny.Vždy jeho ustarostené obočie a mierne napnutý očný sval na viečku,ktorý privieral na znak podozrivosti,ona oblomila.
Pred tým ako opustila Trudlansko mi povedala jedno tajomstvo.
"Paula,ostaň šťastná.
Lebo tí,čo raz stratili šťastie,nedokážu nájsť pochopenie v šťastí druhých.
Ostaň krásna.
Krásou nemyslím vonkajšie prednosti,ale vnútorný rozum,ktorý ti pomôže pochopiť a nájsť krásu v druhých.
Paula,zabudni na mňa.
Raz odídeme my všetci.A ty sa budeš musieť vysporiadať sama so sebou v realite.
Už nebudeš malé dieťa,ale hra spomienok na nás v tvojom srdci navždy ostane.
Nebude to vidieť.Navonok.
Lebo vyrastieš."



a odišla.Odišla a zanechala v mojom detstve jazvu.Človek môjho života ma opustil...

venované mojej víle večernici...
(krvaaa)

 Blog
Komentuj
 fotka
terazticho  18. 11. 2010 18:28
Tie mená ma rozosmiali.

Ale k veci - tlieskaam páčilo sa mi to veľmi
 fotka
bonita  18. 11. 2010 18:50
veľmi sa mi to páčilo, bolo to také iné a tým to získalo na sile
 fotka
otvoreneokno  18. 11. 2010 18:53
Ty indigové dieťa!
 fotka
piotra  18. 11. 2010 19:23
Ach, krása!!
 fotka
emulienkaa  18. 11. 2010 20:50
ale ty si nezabudla..
 fotka
krvaaa  19. 11. 2010 18:29
Ďakujem
 fotka
sibbonah  20. 11. 2010 20:24
Nádherné om i....super (thumb s)pripom ina mi tojednu mojukn izku ten koniec
 fotka
phantasia  21. 11. 2010 14:03
maximálne plastické metafory! milujem tvoje metafory a atmosféru, ktorú nimi tkáš



si mometálne jedna z naj spisovateľov na birdzi
 fotka
nataly005  22. 11. 2010 19:13
Páčilo

A tá hudba tiež
Napíš svoj komentár