,,Z toho Pezinka sa ti vrátili nadrbaní ako také rešetá....raz ich niekam pustiť..."

Priplichtila sa sobota avšak v znamení pofidérnych poveternostných podmienok, nudy, začínajúcej depresie a melanchólie v bezprostrednej blízkosti mňa a Vevy.

Nuž topiaci sa aj slamky chytá ,a tak sme napokon vyhútali čo s načatým dňom. Babka mala mať akúrát v tento deň vystúpenie so svojim folklórnym súborom v Pezinku. S Vevou sme sa teda chopili príležitost, zažiť srandu, ktorá nás sprevádza zakaždým keď sme spolu.

Dobehli sme teda od babky domov a zistili, že bus ktorým sa odhadíme do Pezinka sa chystá čochvíľa vyštarovať...Netrvalo dlho a bus si to už hadil v ústrety nečakane zaujmavého dňa.

Ako prvé sme v Pezinku vyštartovali do obchodu nakúpiť si nejaké žrádlo (musím opomenúť že Veva aj cigošky), kde sme sa náhle pozastavili pri regály s wajnom. Nedalo nám, a napokon sme si kúpili lacné sladké kyslé vínečko, túžiac aspoň raz sa priblížiť stereotypu sociek. Zložili sme sa napokon na lavičkách na akomsi sídlisku a začali popíjať, míňat Vevine cigošky a očakávat začiatok babkinej kultúrnej vložky. Aby sa nepovedalo, tak sme si preliali wajno do pollitrovky od Kláštornej (Miňoška to istí!!).

Zrazu sme si uvedomili že dané podujatie už začalo a bežali to pohladať..napokon sme sa tam doterigali, zvítali s babkou a ako jediní mládžníci v celej sále sa tvárili ako vzorné vnúčatá, ktoré sa schystali pozrieť babku (urobili sme si očko v okruhu všetkých babkiných kolegýň).

Po výstupe Pezinského súboru (nesmiem nespomenúť ich názov: Obsterléze) konečne nasledovala babka a jej band. Ako dospievali, moč nám už tlačil na močové cesty a wajno v prevleku miňošky na mozog, sme sa pobrali prbehnúť ešte Pezinok.

Nuž čo, mesto viniča a vína, kto si nevychutná tento nápoj bohov, v pezinku vari ani nebol.
Tak netrvalo dlho a hadili sme si to s Vevou cez pekný pezinský park ako dve polorešetá. Rešetami sme sa oficiálne stali až v buse cestou domov, kde sme si neustále podávali „miňošku“ Kláštornú raziacu po lacnom wajne.
Na busovej stanici som už celkom bez rozpakov pred očami ľudí ako nefalšovaná socka prelieval wajno z dvojlitrovej fľaše do miňoškovej.

Keď sme sa ocitli doma (už ani netušiac ako) vybrali sme sa ešte dopiť posledné zvyšky wajna, ktoré pred pár hodinami ešte tvorili objem dvojlitrovej plastovej fľaše (mimochodom s názvom Krupinský poklad) na cinter.

To sme však už prekročili mierku našich možností a v spoločnosti dymiacich cigošiek, porozprávali si Vevou aj to čo sme nevedeli ani každý sám o sebe. Vtedy sme sa zhodli obaja na jednom: Ale sakra nevieme čo z nás v živote bude a ako dopadneme...

Keď sa má depka dňa končiť s litrom wajna v každého krvi a značným počtom cigošiek v ruke a to ešte v spolčnosti hrobov na cintery, nespejeme práve k najlepšiemu...

Napokon sme sa museli prechádzať v riadnej zime do tmy po ceste, kde sme pred pár rokmi zažívali snáď najkrajšie leto...

Na druhý deň vyšlo slnko a ja som sa zobudil sviežejší ako kedykoľvek predtým (keď už aj opica človeka obchádza, to je asi fakt pofidérne

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu