Lyžovačka po dvoch rokoch: ,,ani turnikety nemáme ešte namontované, ľudia si tu lyžujú zadarmo...

Po tom ako som bol prinúteny vstať v nehoráznu hodinu: 7.15 ráno,som sa len veľmi ťažko pozviechal z postele. S polo privretými a zahmlenými očami som behal po dome a hľdal inštrumenty potrebné k prežitiu sychravej atmosféry na svahu smrti....

Vyrazili sme spolu s rôznymi rodinnými príslušníkmi: okrem sesterky s ktorou sme nie tak ávno tancovali a spievali na Senzus (pod vplyvom) na oslave mojej tety a bratrancom Peťom, ktorého hlavným cieľom bol očividne bufet pri svahu....

Po ukľudňovaní sesterky Martiny, že už nie je možné aby sme sa vysypali na vleku a la kotva ako pred rokmi, sa napokon odhodlala vykročiť na svah...

Všetko išlo nečakane hladko, akurát ma desne boleli nohy v lyžiarkách najmä počas vlečenia sa na kotve.

Najväčšou zradou bolo, že sesterka, ktorá tam bola aj s kamoškou si chodili na vleku veselo spolu, nuž sa stalo, že ja v tom tragickom osamotení som si neraz pokecal s nejakou staršou pani, posťažoval si na otrasný systém v našom štáte, podozvedal sa, že jej syn žije v Kanade....

No ale najhoršie bolo, keď popri tej bolesti nôh spôsobenej tesnými lyžiarkami, zdieľajúc kotvu s jeným ujom, vlek zastal.... A stál a stál.... a mne od bolesti prišlo tak zle, že som sa skoro pogrcal.... po hodnom čase s hviezdičkami pred očami som napokon uja opusil a pobral sa vyvaliť do snehu. Sesterka s jej kamoškou ma nasledovali, a vzhľadom na situáciu: ani z kopca ani na kopec sme začali so zúfalstva spievať....

Bratranec Peťo zatiaľ neúnavne využíval služby bufetu...

Svah začal nepríjemne zľadovatievať...Drb....kotúľam sa zo svahu....všetci pohľad na mňa, keďže pád bol mierne strhujúci. Sneh všade...pred očami, na čiapke, pod bundou... cítil som sa ako obeť lavíny...

Pred vlekom sa začínajú sťažovať návštevíci: ,,Čo to má znamenať, zaplatili sme si 500 korún, a čakáme tu v rade, ľudia si chodia na kotvu po jednom...“(ešte asi nezažili skutočnú radu na vlek)

Zúfalí vlekári v pomykove niekam volajú cez mobil...

,,No prosím, oni si veselo ťukajú do mobilu.“ Pokračovali pohoršení lyžiari.

,,...Ľudia sa nám tu sťažujú, ani turnikety nemáme spojazdnené, ľudia si tu lyžujú zadarmo...“ Zúfalo telefonoval vlekár kamsi do ústredne.

,,Otec, nechoď dole.... vlekári začínajú kontrolovať tickety....neschádzaj z kopca..“
Rýchlo sa snažím upozorniť otca, ktorý využíval nekontrolované turnikety...

Vlekárov však kontrola omrzela a lyžovať sa dalo zasa hoc aj zadarmo...

Po tom ako som zistil, že moje zručnosti na svahu sa akosi pofidérne zhoršili, vyhovárajúc sa na zľadovatelý terén, som sa vybral hľadať bratranca Peťa, keďže som ho už dlhšiu dobu nevidel...

Rozhliadam sa po celom svahu a on nikde...už si predstavujem, ako vysvetlíme tete, že jej syn zmizol kdesy v lese a nikto ho už nikdy....

No jasné!! v bufete....

,,Však si hovoril, že si mal už dva krát hranolky, čo tu ešte robíš?“

,,Hmm.“ Pokrčil plecami s hot dogom v ruke.

Ešte pár krát som sa spustil na svahu a la „zliezť trasu tak aby som sa nezabil“ a pobrali sme sa domov.

Ale pochopil som, že na kotve sa dá spoznať veľa ľudí, základ je aby ste boli znechutení zo služieb v Slovenskej republike (čo nebude až také zložité).

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu