Cíti vlhko na tvári...oči sa jej lesknú...už takmer nevládze plakať...neplače od žiaľu...plače kvôli všetkým a všetkému čo sa deje...vlastne kvôli tomu, čo sa nedeje...pretože sa deje príliš veľa vecí, všetko vôkol nej,, akoby to bolo len v tejto jednej izbe...no ona má pocit, že sa nič nemení...jej srdce je roztrhané...možno ho niekto scelí...ktosi v diali prichádza...no ona nedokáže...stále nie...vidí vzďaľujúcu sa siluetu, kdesi v daždi...Kvapky. Bubnujú na jemné sklo okna, dievča má pocit, že sa rozbije...a pritom je to len dážď...postaví sa...postí bábu...tá nečujne dopadne na zem...leží tam bez povšimnutia...a dievča kráča...k oknu...a otvorí ho. Chladná voda jej z tváre zmýva slané slzy. Zahľadí sa nadol...je to vysoko...príliš vysoko...akoby bola vo výške všetkých problémov a tie ju stále len viac stiesňoval...vytláčali ju z jej izby na to okno...a ona to už nevydrží...vysadne naň...nohy má bosé, šmýka sa jej...začína cítiť chlad, no nevadí jej to...zvnútra horí...opäť premýšľa...ani nevie, či plače...tvár má premočenú dažďovými kvapkami...spomína...na priateľov, čo boli...pohľad stále upierajúc na chladnú zem...vidí mláky...ako mláky problémov...mnoho ľudí tam dole cez ne prejde...ale ona má pocit, že sa v nej utopí...pripadá si byť taká maličká...všetci ostatní to však zvládajú...len ona nie... aj jej priatelia...sa smejú...aj ona sa občas s nimi cítila šťastná...ale zabúda sa... postačí pár dní...na dievča sa zabudne...na jej meno...potom na jej tvár, na jej smutný úsmev, na jej slzy... Rodina...dievča sa medzi ňou cíti ako cudzia...nevlastná...odvrhovaná a nenávidená...taká...iná...iná, ako všetci ostatní... ale to sa len snaží byť sama sebou....už sa viac nedokáže pretvárať...Zacíti na tvári slabý vietor...nesie zo sebou všetky jej city, srdce jej ide roztrhnúť...rozpoliť...vlasy jej bijú do očí...štípe ju to...stráca rovnováhu...obráti sa naspäť do izby...zbadá bábu...ako tam leží...sama...opustená...ako ona...všetci si však riešia svoje problémy...postaví sa na parapetu a zavrie okno...mokrá látka sa jej lepí na telo...v diali začuť hrom, no ona sa nezľakne...je zvyknutá na nečakané udalosti...na nepríjemné šoky...na všetky tie veci, čo jej tak skazili život...Uvidí blesk...na chvíľu ju to oslepí... Spomenie si však ešte na jedného človeka...ktorý jej strašne pomohol...asi jediný, čo ju chápe, ktorý jej rozumie, ktorý sa asi cíti rovnako...Vidí jej tvár...ako sa usmieva...ako plače...vidí ju...no je to oveľa slabšie ako všetky ostatné pocity.... Preto sa zahľadí nadol...no nezavrie oči...len vystrie jednu nohu a potom ....
.....
.....
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
2
boze to je genialne..viac nez genialne...genialne genialne..skveleeee
5
no to zatial ani ja...snad niekedy dopisem..hm..ale to musi prist..mno..aks a to da nazvat:nalada
6
kurde....mam zimomriavky....a haluska...ale mam slzy v ociach.....mozno si to neuvedomujes ale strasne sa to blizi skutocnosti......ale je to super
Napíš svoj komentár
Hovoris mi do duse dievca.
Aj ja som takto kedysi daval von svjoe pocity.
Nadherne si to opisala dotklo sa ma to.
Mas super styl pisania.
Netreba to vsak s pesimizmom prehanat
Ale este raz , chvalim. Fakt je z toho velmi vela citit.